SHARON DODUA OTOO: USADENIE PÁNA GRÖTTRUPA

 Sharon Dodua Otoo si za svoju nemeckú poviedku „Herr Gröttrup setzt sich hin" v roku 2016 ako prvá černošská spisovateľka v histórii vyslúžila Cenu Ingeborg Bachmannovej, jedno z najprestížnejších literárnych ocenení v nemecky hovoriacich krajinách. Jej rodičia pochádzajú z Ghany, narodila sa a vyrastala vo Veľkej Británii, a v súčasnosti žije v Berlíne. Tvorba Sharon Dodua Otoo je popretkávaná prvkami magického realizmu a afrofuturizmu a zameriava sa na otázky spojené s identitou, kultúrou, kolonializmom, medziľudskými vzťahmi, rodovou problematikou či feminizmom. Poviedka, ktorú vám prinášam v preklade, predstavuje surrealistický príbeh, v ktorom počas raňajok staršieho páru dochádza ku kolízii sveta nemenných pravidiel, stereotypov, kontroly a rutiny s nepredvídateľnosťou, enigmou a tajomnom, a zároveň ku konfrontácii  „nemeckosti“ s „inakosťou“. Postava pána Gröttrupa bola inšpirovaná skutočným nemeckým raketovým vedcom Helmutom Gröttrupom, asistentom Wernhera von Brauna, ktorý sa podieľal na vývoji V2 v nacistickom Nemecku a neskôr na sovietskom raketovom programe. A hoci sa na prvý pohľad javí ako ústredná postava príbehu, okolo ktorej sa točí celý svet, nakoniec sa ukáže, že zdanie klame a niekedy majú posledné slovo práve tí najnenápadnejší. Poviedka je uverejnená so súhlasom vydavateľstva, ktoré vlastní autorské práva, a v procese prekladu som k nej vytvorila aj ilustráciu.


Postarajte sa o to, aby ste mali pri sedení pohodlie. Nemalo by vám byť ani príliš teplo, ani príliš chladno. Pokojne sa pošúchajte po lakti, ak sa vám zažiada. Ak si potrebujete odkašľať alebo kýchnuť, teraz je na to vhodný čas. Vytlačený príbeh by ste mali držať v pravej ruke. Pomaly zdvihnite ľavú ruku a zakryte si ňou ľavé oko. Teraz sa môžete pustiť do čítania.

 

S neochvejnou istotou vedel, že má jednoducho pravdu, a preto bola akákoľvek ďalšia diskusia úplne zbytočná. Zastal vedľa sporáka, pery pevne stisnuté, s mierne nadvihnutými brvami naďalej samoľúbo upieral zrak na náramkové hodinky a zaumienil si, že nehodlá tolerovať žiadne ďalšie nezmysly.  

Pani Gröttrupová si povzdychla.  

Súčasne vybrala z hrnca prvé vajíčko, potom druhé, a niekoľkými šikovnými pohybmi ich olúpala. Ticho v kuchyni sa medzitým dalo krájať. Okrem klokotania vriacej vody nebolo počuť nič, len dych dvoch ľudí. Osoba číslo dva, pani Gröttrupová, párkrát zastonala – ale tíško a temer nebadane. Osobou číslo jeden bol pán Gröttrup. Prikyvujúc hlavou dýchal nosom: najskôr hlboký nádych, potom hlboký výdych.

sharon copypng

Helmut Gröttrup mal sedemdesiatosem rokov, vážil deväťdesiatjeden kilogramov, meral meter osemdesiattri, bol nemecký inžinier (špecialista na rakety, deväť rokov na dôchodku), vynálezca a šachový génius. Víkendových cyklotúr sa nanešťastie musel pred dvoma rokmi vzdať pre problémy s kolenom. Medzitým si však užíval nový status pravidelného nedeľného šoféra. Hneď po kostole rád spolu so ženou a figúrkou jazvečíka s kývajúcou hlavou na palubnej doske celé hodiny brázdil hlavné cesty, pospevujúc si „V rannej rose do hôr“, zatiaľ čo mu na stehne spočívala manželkina ruka. Vedel sa tešiť z dochvíľnosti regionálnych vlakov, z tônistých zákutí svojej záhradky v záhradkárskej kolónii na vrchole leta a z malej osvedčenej fľaštičky Underbergu na sklonku dňa. Mládež chodiaca cez cestu na červenú, poangličťovanie genitívu a nenútené tykanie medzi neznámymi mu už toľko radosti nespôsobovali. Ak by ho nejaký človek v jeho prítomnosti nazval kresťanom, s dovolením by ho poopravil: bol presvedčený protestant. Ak by ho však niekto nazval cisrodovým mužom, dozaista by od nevýslovného podráždenia prižmúril oči. A keby ho niekto nazval „bielym“, buď by to bral ako synonymum slova „nemecký“, alebo by sa sám seba spýtal, či to má byť urážka. Alebo obidve možnosti naraz.  

Všetko záviselo od jeho momentálneho rozpoloženia. 

Jeho rannú rutinu, ktorá sa za celé tie roky v podstate nezmenila, mali čochvíľa narušiť spoločné raňajky, presnejšie povedané, jedenie vajíčka. Za normálnych okolností v kuchyni úradovala pani Gröttrupová a on mal na starosti vybrať poštu, skontrolovať vonkajšiu teplotu a vyčistiť topánky. Takáto deľba práce mu vlastne celkom vyhovovala, no v poslednom čase si pani Gröttrupová dovolila urobiť pár malých prešľapov, a tak teraz musel všetko do najmenšieho detailu kontrolovať. Jednoducho sa tak nevedela na veci sústrediť ako on. A preto si každé ráno naplánoval približne osem minút navyše, aby tiež chvíľu postál pri sporáku. To sa v poslednom čase ukázalo ako veľmi prínosné.  

Teraz sa však už konečne mohol posadiť k raňajkám, pretože sa všetko zdalo byť v poriadku. S rukami vo vreckách sa spokojne a vyrovnane presunul z kuchyne späť do jedálne. Chvíľu uvažoval, či má pani Gröttrupovej, ktorá rozhodne nemala toľko sily on, odniesť podnos, no nakoniec sa rozhodol záporne, dnes ráno jej predsa pomohol viac než dosť. 

Pani Gröttrupová kráčala za pánom Gröttrupom. Balansovala s malým podnosom, na ktorom niesla maslo, mlieko, goudu, tri paradajky, pomarančový džús (čerstvo vytlačený), príbor, dva poháre, dve kávové šálky a vajcia. Chlieb, soľ a korenie už boli na stole. Po kanvicu s kávou, taniere a cukor sa musela ešte raz vrátiť do kuchyne. Ruky sa jej triasli, pretože podnos jej bol naozaj trochu priťažký. Odkedy si však pán Gröttrup začal chystávať oblečenie už večer, nosievala pani Gröttrupová raňajky na stôl oveľa radšej sama.  

Keď kládla podnos na stôl, ozval sa štrngot, no nič sa neprevrhlo. Za svoj život bola neraz napomenutá, aby si na to dávala špeciálny pozor. Pán Gröttrup všetko sledoval kritickým okom – z čoho by sa pani Gröttrupová za normálnych okolností samozrejme ešte viac roztriasla. Keďže sa však dnes ráno výnimočne tešila na vajíčko (z úplne iných dôvodov ako pán Gröttrup), nevenovala tomu pozornosť. Keď vyložila podnos na stôl, ešte raz odbehla.  

Opäť sa vrátila do jedálne, tentokrát so zvyšnými vecami. Medzitým už na stole ležalo dnešné vydanie Merkúra. Pán Gröttrup s očividnou radosťou čítal o dlho očakávanej rekonštrukcii mníchovskej mestskej knižnice. V izbe príjemne rozvoniavala teplá káva a čerstvo upečený chlieb. Pani Gröttrupová sa nezaujímala o noviny, ba ani o mestské knižnice. Keby sa nad tým pán Gröttrup zamyslel, prišiel by na to, že už viac vôbec nevie, o čo sa vlastne zaujíma.  

Na stôl položila taniere – jeden pred neho, druhý pred seba, a potom sa konečne posadila. Práve v tom okamihu odbili zvony pol ôsmej, akoby bolo všetko dokonale zinscenované. Kým pani Gröttrupová kládla do stojanov vajíčka a položila jeden z nich na jeho a druhý na svoj tanier, siahol pán Gröttrup bez toho, aby čo i len zdvihol zrak, po lyžičke. Knižnica mala byť dokončená v termíne začiatkom budúceho roka. Zdalo sa, že aj rozpočet je tentokrát stanovený realisticky. Okrem toho medzičasom zistil, že i jeho vajíčko je dnes olúpané poriadne, pretože bolo také príjemne teplé. Pán Gröttrup bol nadmieru spokojný s... 

„A toto má byť čo?!“  

Pani Gröttrupovej vďakabohu nič nevypadlo z ruky, no keď skríkol, práve sa mu chystala naliať kávu a preľakla sa. 

 „Helmut?“ 

Do obrusu sa ako na potvoru vpila kvapôčka kávy. Našťastie sa jej však podarilo zakryť hnedý fľak cukorničkou (jednako dnes bola na rade biela bielizeň). Avšak pán Gröttrup mal na kravate niekoľko žltých fľakov rôznej veľkosti – a táto skutočnosť v ňom, mierne povedané, vzbudzovala obrovskú nespokojnosť. Po tom, čo odlúpil špičku vajca a posypal ho troškou soli a korenia, ho chcel ešte počas čítania s chuťou zjesť. A tak by sa aj stalo, keby ho vajce – celkom nepredvídateľne – neoprskalo. Inými slovami: 

To. Vajce. Bolo. Ešte. Mäkké. 

Ako sa to len mohlo stať? Okamžite nechal vajce skotúľať sa na tanier a svojou čerstvo vyžehlenou bavlnenou servítkou si začal vyslobodzovať kravatu zo zajatia lepkavého žltého chaosu. Pán Gröttrup namosúrene zdvihol zrak. Pani Gröttrupová pokojne jedla svoje vajce. Bolo však na nej vidieť, ako sa musí premáhať, aby nevyprskla smiechom. Nedalo sa to vybadať z jej pózy, pretože ruky mala ešte vždy pokojné. Dokonca si jemnými dotykmi opatrne utrela ústa servítkou a pery sa jej pritom ani nepohli. Pán Gröttrup však veľmi dobre videl, ako sa jej tvárou mihla škodoradosť a usídlila sa jej v očiach. 

„Bolo to predsa na sekundu presne sedem a pol minúty! Alebo snáď nie?“ Pán Gröttrup znel neistejšie, ako by si prial.  

Pani Gröttrupová najskôr nereagovala. Pán Gröttrup opäť podráždene fľochol dolu na vajce. To bolo ešte vždy mäkké. A pritom predsa dodržal všetky predpisy...ach, vlastne...postup. Podľa malého čierneho písmenka „H“ napísaného čiernou fixkou na jeho vajci skonštatoval, že nedopatrením nedošlo k zámene vajíčok. A nemohol to spôsobiť ani prípadný nižší tlak vzduchu v kuchyni. Bola na príčine chladnička, v ktorej bola dnes ráno nižšia teplota než obyčajne? Ihneď to skontroluje... Do jeho hypotéz a analýz sa ako motorová píla zarezal hlas jeho ženy.  

„Uvarím ti ešte jedno vajce, dobre?“  

Nezostávalo mu nič iné, len prikývnuť. Pani Gröttrupová niekoľkokrát zažmurkala, nikto z nich ani nemukol. Vzápätí naraz vstali. Ona, pretože si musela strašne, veľmi naliehavo, a najmä za úplne zatvorenými dverami „odkašľať“ a on, lebo si vzal do hlavy, že musí skontrolovať teplotu v chladničke. Až teraz si všimol, že má omnoho šedivšie vlasy než on.  

„Nechaj, Helmut, ja to spravím,“ uisťovala ho pani Gröttrupová. „Nemusíš ísť so mnou.“ Bez ďalšieho slova odišla. A tak zostali v izbe sami dvaja – pán Gröttrup a vajíčko, ktoré sa opovážilo uvariť sa mäkko. 

 

Zostaňte aj naďalej sedieť, príbeh sa ešte nekončí. Ľavú ruku si zložte z tváre a preložte si príbeh z pravej do ľavej ruky. Ďalej zdvihnite pravú ruku a priložte si ju na pravé oko. Teraz môžete pokračovať v čítaní.  

 

Sú dni, keď sa zobudím a pomyslím si: Dnes som vajíčko.  

Uznávam, nestáva sa mi to často. Kto by už len chcel byť vajcom? Nie je poriadne okrúhle ani stabilné, a už vôbec nie atraktívne. Oveľa častejšie si ráno pomyslím: dnes som crème brûlée alebo výhra v lotérii, alebo východ slnka. Prinajmenšom majú z toho ľudia radosť. Dnešným dňom som však chcela prekĺznuť ako niečo celkom obyčajné. Bez nejakého veľkého vzrušenia. A už vonkoncom som nemala v úmysle spôsobiť chaos! Skrátka som len chcela byť obyčajným vajcom. Zostať v bezpečí. Nepočítala som s tým, že ma tentokrát naozaj niekto uvarí. Vždy, keď som si doteraz vybrala podobu vajíčka, jednoducho som celý deň strávila v chladničke. Gröttrupovcom však včera doma zvýšilo už iba jedno vajce. Irmi si to bohužiaľ všimla tak neskoro večer, že jej nezostalo času nazvyš, aby ešte rýchlo išla na nákup. 

„Irmi“ ju medzičasom nevolá nikto medzi živými. Naposledy, keď počula niekoho vysloviť toto meno, bývala ešte u svojich rodičov a práve sa začala tajne schádzať so svojím vtedajším priateľom. To on ju tak volával. A rovnako aj jej stará mama. Odkedy jej muž odišiel do dôchodku, volal ju „mamička“, hoci nemali žiadne deti. Keby to aspoň myslel láskyplne. 

Nech je to už akokoľvek, keď sa Irmi skoro ráno modlila, spomenula si, že dnes príde Ada. Táto žena chodila ku Gröttrupovcom každý pondelok a štvrtok upratovať a vždy začínala tak skoro, že ani mne samej nie je celkom jasné, či Irmin muž vôbec vie, že existuje nejaká Ada. Každopádne, Ada priniesla so sebou dve vajíčka poriadne zabalené do kuchynského papiera. Áno, za normálnych okolností by stačilo jedno vajce. Ada však akosi tušila, čo sa stane pri raňajkách. A tak som dnes skončila u Gröttrupovcov. 

Málokedy si robím unáhlené úsudky o ľuďoch, ktorých stretnem. Snažím sa ich vždy pozorovať, aby som sa dostala k ich pravej podstate. To sa mi medzičasom celkom darí, najmä v Nemecku. Ale aj entity ako ja mávajú niekedy zlé dni (dnes som si predsa chcela iba hovieť v chladničke) a keď som uvidela, čo je Irmin muž zač, pomyslela som si: Tak tento tu si zaslúži trochu provokácie. 

A preto som sa rozhodla, že sa neuvarím natvrdo. 

Dôvody, ktoré ma k tomu viedli, by Irmin muž nikdy nedokázal pochopiť. Niet sa čomu čudovať, veď pri prvom veľkom rozdelení sa mu ušiel výhradne svojský druh ľudského tela a smrteľný život (mimochodom, nemyslím to hanlivo, ja som to nedotiahla ani tam). Irmi vtedy pochodila lepšie ako jej muž. Preto jej bolo srdečne jedno, či sa vajce varí sedem alebo sedemnásť minút. Dokonca nešlo ani o to, že by jej muž to vajíčko bohvieako chcel. Niečo také nejednoznačné ako „veľmi pevný bielok a stredne mäkký žĺtok“, ako to mala Irmi rada, považoval za príšerne odporné. Vajce servírované na raňajky má byť uvarené natvrdo. Bodka. Zároveň jej bolo jasné, že pri dnešnej raňajšej hádke v skutočnosti nešlo o vajce. Alebo o plytvanie vodou, keď sa vajcia pridlho varia. Alebo zbytočne vysokú faktúru za elektrinu. A preto Irmi počas prednášky svojho muža v istom momente vypla a jednoducho vytiahla vajíčko z vody vtedy, keď sa jej zažiadalo. Možno to pôsobilo ako rezignácia. V skutočnosti išlo o chladný, pragmatický čin. Obávala sa, že silnejúca tupá bolesť v jej spánkoch by neskôr mohla prerásť do migrény – a to by bolo nanajvýš nepríjemné, pretože sa dnes poobede chcela konečne poobzerať po novom variči na vajcia. Tá vec jednoducho nestála za nezmyselnú diskusiu. 

Irmi mala teoreticky možnosť získať od Ady detailné informácie o dôvodoch môjho rozhodnutia. Túto príležitosť však premárnila a uspokojila sa s vysvetlením, že vďaka svojim novým okuliarom vie prečítať čas na sporáku jednoducho lepšie ako jej manžel. Navyše sa Irmi s Adou rozprávala len zriedkakedy (dokonca nevedela ani to, že Ada už medzičasom hovorí plynule po nemecky), a tak prišla o veľa informácií. A preto mal jej muž vždy navrch. 

Kedysi to však bolo inak. V ich prvom spoločnom živote nosila Irmi nielen nohavice, ale aj celý oblek vrátane fedory a vychádzkovej palice. Napríklad to vôbec nebol on, ale Irmi, kto sa vtedy stretával a vyjednával s Rusmi. Hneď po bezpodmienečnej kapitulácii Wehrmachtu. Hneď potom, ako sa na chodbe objavil prskajúci Irmin manžel a pozeral na všetky strany, dokonca aj cez ňu, len nie priamo jej do tváre. Hneď potom, čo obe deti (pri prvom rozdelení mali aj syna a dcéru) našli Irmin rúž. 

Aká škoda, ó! Bol to jej obľúbený rúž!

Obľúbený rúž? Bol to jej jediný rúž!

Jej jediný rúž?! Naozajstná škoda, ó! 

Malý Petrík už stál v kúte a krátke ručičky sa mu celkom nedarilo založiť za chrbátik, takže nech sa snažil, koľko chcel, vyzeral skôr strápene ako nazlostene. Malá dcérka sa na otca škerila ústočkami a zúbkami namaľovanými hrubou vrstvou rúžu, zatiaľ čo Irmi nemilosrdne karhala svojho manžela. „Schody sa zametajú zhora!“ zasyčala v jednej chvíli a zároveň strčila manželovi do náručia plienku s batoľaťom. Ešte v ten istý deň požiadala so všetkou vážnosťou o stretnutie so Sergejom Pavlovičom Koroľovom (akási ruská verzia Wernhera von Brauna). Všetci Gröttrupovci prežili roky po vojne vďaka tomu, že ich Koroľov osobne priviedol do Sovietskeho zväzu. O tom sa dnes v dome Gröttrupovcov nerozpráva. V ten deň som však bola Irminým posledným rúžom. A veľmi dobre si pamätám, aká veľká úľava nastala, keď sa Irmin muž dozvedel, že nie je nútený vybrať si medzi raketami a rodinou ako poniektorí jeho kolegovia. Za to mohol vďačiť jedine Irmi. To však už nevedel. Od druhého veľkého rozdelenia je to tak u nápadne veľkého počtu ľudí jeho typu.  

Neuvariť sa natvrdo nie je na nemecké vajíčko žiadny veľký výkon. Omnoho ťažšie je pre mňa vystáť, že vy, čo ste nažive, využívate na komunikáciu výlučne jazyk, väzenie pre myšlienky. 

Jazyky a tie ich kategórie, ó!

Ľudia a tie ich kategórie.!

Nie sú celkom v poriadku, ó! Nie sú celkom v poriadku.  

A preto vždy, keď sa zmením na písaný text, pokúšam sa (väčšinou márne) ignorovať obsah. A keď sa u vás písal rok 1862, bola som epicentrom zemetrasenia v Akkre. Bolo to dosť náročné. Musela som sa naozaj veľmi premáhať, aby som nezostala len pri ničení európskych pevností. Nemalo to totiž pôsobiť ako „boží trest“, ale skôr ako takzvaná „prírodná katastrofa“.  

Rovnako sa mi vodilo minulý týždeň v Berlíne, keď Helmut Kohl po štvrtýkrát vyhral voľby do Spolkového snemu. V rozhodujúcom momente ma nesmierne lákalo podvihnúť sa, aby pri ceste na pódium zakopol – a podľa možnosti aj spadol. Pred bežiacimi kamerami. Takýto pohľad by ma uspokojil. Tentokrát však k tomu nemalo dôjsť (alebo lepšie povedané: bolo mi to vyslovene zakázané), raz v budúcnosti však opäť budem nejakým dôležitým červeným kobercom. O takmer presne dvadsať rokov upadne do mojej nemilosti iný politik (ak do toho nič nepríde, bude sa volať Robert Mugabe a stane sa to v Harare). Priveľmi som však odbočila.  

Vráťme sa späť ku Gröttrupovcom. O chvíľu je tu tretie veľké rozdelenie – dnes je ten deň, keď si to Irmi a jej muž uvedomia. Dúfala som, že sa dnes už konečne budem môcť narodiť, ale môj plán s vajíčkom nevyšiel. Keďže som sa voči Irminmu manželovi zachovala tak netrpezlivo a svojhlavo, už teraz mi je jasné, že ani v tomto kole z toho nič nebude. Viem to, pretože ešte stále niet žiadnych obrazov. 

V tom spočíva rozdiel medzi nenarodenými a mŕtvymi. Aj keď sa mŕtvi už viac nedajú vnímať na fotografiách, kresbách či v príbehoch, teší ich vedomie, že životy ich milovaných pokračujú. Mŕtvi majú obrazy. Tí, ktorí ešte nikdy nežili, na to iba čakajú.

 

Pravú ruku si zložte z hlavy. Ak chcete, môžete teraz príbeh držať v oboch rukách.

 

Pri pomyslení, že vajce by mohlo mať vlastné myšlienky a preferencie, musel pán Gröttrup mimovoľne pokrútiť hlavou. Čo to má byť za nezmysel! Krátko uvažoval, že túto myšlienku dovedie do absurdnosti a pár sekúnd sa s ňou pohrával – a potom si odkašľal, akoby sa s ňou chcel pustiť do jednostranného dialógu. Práve vtedy však vošla do jedálne Irmi s druhým vajcom. A tak sa manželia mohli znova pustiť do raňajok, akoby sa prvý pokus nikdy neodohral, akoby zvony len teraz odbíjali pol ôsmej. Pán Gröttrup však viac nedokázal vystáť svoju kravatu, ktorá už nebola taká nepoškvrnená ako predtým. Ospravedlnil sa a vychádzajúc z izby Irmi uistil, že je o chvíľu späť. A skôr, než sa Irmi mohla opäť nadýchnuť, bol pán Gröttrup hore v kúpeľni. A tu naňho čakalo ďalšie veľké prekvapenie dňa: V kúpeľni bola neznáma žena a triedila bielizeň. Vyhýbal sa jej očiam. Keby sa jej však bol do nich pozrel, hoci len letmo, nemohol by poprieť, že sú mu akési povedomé.  

„Kto si?“ vyjachtal pán Gröttrup. 

„Som Ada.“  

Odpovedala, akoby neexistovala väčšia samozrejmosť než to, že pri ich zoznámení drží v rukách jeho spodnú bielizeň.  

„Ada?“ odvetil. Na čele sa mu perlili kvapôčky potu.  

„Som tvoja upratovačka.“  

„Odkedy si tykáme?“  

„Vy ste s tým začali.“ 

To bola pravda. Pán Gröttrup mal teraz niekoľko problémov súčasne. Aby si to uľahčil, podal jej ruku. Vlastne sa chcel predstaviť. Ada si to však vysvetlila ako pokus o kontrolu – akoby chcel ohmatať svoju spodnú bielizeň. Keby sa na ňu poriadne pozrel, ako sa patrí, nedošlo by k situácii, že si potriasajú rukami s jeho slipmi medzi prstami.  

A možno by k tomu predsa len došlo. 

Všetci ľudia, ktorí Adu podceňujú, to jedného dňa oľutujú. 

Keď sa vrátil späť do jedálne, uvidel, ako Irmi sedí za stolom a čaká naňho. Nekládla mu nijaké otázky a to mu popravde vyhovovalo.  

Pán Gröttrup sa usadil. 

A Ada sa pustila do čistenia toalety na hornom poschodí.

Preklad z nemeckého originálu: Jana Regulyová
Ilustrácia: Jana Regulyová