LAVIE TIDHAR: JUVENÍLIE

Lavie Tidhar, autor izraelského pôvodu, ktorý žije v Londýne, je zručným žonglérom so žánrami – vo svojej tvorbe kombinuje prvky detektívky a trileru s poéziou, sci-fi, ako aj historickými a autobiografickými údajmi. Niektorí ho dokonca prirovnávajú k velikánom ako Philip K. Dick či Kurt Vonnegut. Poviedka Juvenilia mi prišla pod ruku v čase najtvrdšieho lockdownu a po jej prečítaní som mala dojem, akoby niekto v temnej miestnosti zapálil sviecu. Pripomenula mi, že imaginatívne svety dokážu ožiariť každodennú realitu a nie sú únikom, ale svetlom, vďaka ktorému sa životom kráča ľahšie a odhodlanejšie. Ak vás zaujíma pozadie tvorby poviedky, prečítajte si rozhovor na stránke magazínu Uncanny. Preklad poviedky, ktorý je zverejnený so súhlasom autora, som doplnila o vlastnoručnú ilustráciu.

V zime roku 19–, krátko po príchode do Anglicka, keď som sa ešte stále zotavovala z nervovej indispozície, ktorá ma sužovala od udalostí prežitých počas vojny, som sa ozvala na inzerát v Yorkshire Post na pozíciu správcu v starom, takmer opustenom alžbetínskom sídle menom Wildfell Hall.

To, komu vlastne patrilo, som nevedela. Na vlakovej stanici v neďalekej dedinke na mňa čakal mladý londýnsky advokát, ktorý ma veselo informoval o tom, že som jedinou uchádzačkou.

„Je trochu neobvyklé najať na túto prácu ženu,“ povedal a potom pokrčil plecami, akoby tú myšlienku zamietol. „Vaše povinnosti si však, pravdupovediac, nevyžadujú priveľké úsilie.“

Vzal ma na krátku jazdu do Hall na svojom červenom roadsteri značky Triumph a po celý čas sa mu nezavreli ústa, až som nadobudla presvedčenie, že požil značné množstvo prášku, ktorý sme zvykli volať „sneh“.

„Je tu gazdiná, a rovnako aj záhradník, a z času na čas sa môže stať, že v neobvyklých hodinách prídu a odídu majiteľovi hostia.“ povedal. „Pravdepodobne si ich ani nevšimnete, pravdupovediac, dom je pomerne rozľahlý. Váš týždenný plat predstavuje štyri libry a tri pence, čo je, pevne verím, dostačujúca suma—?“

Naznačila som, že plat je viac než veľkorysý, a podotkla som, že si vystačím s málom.

Mladý advokát pomerne milo prikývol, no zdalo sa, že ma sotva počúva. Prešli sme zákrutou, minúc stádo oviec na poli, a predo mnou sa vynoril Hall.

Dom už zažil aj lepšie časy. Vyzeral byť postavený v starom gotickom štýle, aj keď musím povedať, že osobne som uprednostňovala skôr novšie modernistické stavby, ktoré po vojne všade vyrastali. Prešli sme bránou a pokračovali po príjazdovej ceste k domu.

Advokát niekoľkokrát stlačil klaksón. Naším smerom sa pomalým krokom blížil postarší zhrbený muž s veľkou huňatou bradou, obočím hustým ako konáre stromov a záhradnými nožnicami v ruke.

„Znepríjemňujete život vtákom,“ povedal.

Advokát, zjavne vyvedený z rovnováhy, sa nervózne zasmial. Starý muž ho ignoroval a potriasol mi rukou svojou drsnou, mozoľnatou dlaňou.

„Acton,“ povedal. „A predpokladám, že vy ste náhrada za starého Thorpa.“

„Ja...myslím, že áno,“ odpovedala som. Nikdy som neuvažovala nad svojím predchodcom, aj keď, samozrejme, nejaký musel existovať.

Acton zahundral. „Urobíte dobre, keď sa po zotmení nebudete potulovať po pozemku osamote, slečna,“ povedal mi. „Kvôli zvieratám.“

„Akým zvieratám?“ opýtala som sa, mierne znepokojená tou predstavou. Na to opäť iba zahundral. „To už nechám na vás,“ povedal. Pomerne milo mi kývol a s nožnicami v ruke sa pobral preč.

„Podivný, no neškodný chlapík,“ povedal zástupca. „Tak teda, pôjdeme dnu?"

Nasledovala som ho cez veľké dvere do ponurej chodby, kde sa nám v ústrety náhlila žena so zamúčenými rukami opásaná zásterou.

„Pozdravujem, pozdravujem!“ povedala. Oprášila si ruky do zástery. „Vy musíte byť naše nové dievča. Som pani Robinsonová, ale môžete ma volať Agnes. Nepochybne máte veľa otázok!“

„Ja...nie.“

Uvedomila som si, že sa vlastne nemám na čo pýtať. Vojna ma naučila nepremýšľať ani neklásť otázky. Neprejavovala som ani štipku zvedavosti voči vonkajšiemu svetu. Zameriavala som sa len na to, čo bolo priamo predo mnou.

„Ach tak,“ povedala pani Robinsonová. „Nuž, v takom prípade je to jednoduché. Platia len tri pravidlá. Zákaz fajčenia v posteli, zákaz rušenia majiteľových hostí, ak sa tu práve nejakí zdržiavajú, a nikdy nesmiete vstúpiť do Severnej veže.“

Na to som povedala, že nefajčím.

„Tak teda,“ povedal advokát, „kedy môžete začať?“

Zdvihla som svoju malú cestovnú tašku a odvetila, že nikdy nebol vhodnejší čas ako teraz.

Zástupca vyzeral byť touto správou potešený. Zdalo sa, že sa nevie dočkať návratu do Londýna ešte za vidna. Rozlúčil sa so mnou, zdvihol klobúk na pozdrav pani Robinsonovej, a čoskoro sme ho už počuli za revu motora odchádzať.

„Dovoľte mi, aby som vám ukázala vašu izbu,“ povedala pani Robinsonová.

Na svoj nový život som si rýchlo zvykla. Ako povedal advokát, moje povinnosti skutočne neboli ani zďaleka náročné. Starý záhradník Acton sa šikovne staral o rozsiahle pozemky. Zdržiaval sa výlučne vonku a nikdy nevkročil do Hall. Žil v malej chalúpke v dedine a vždy sa rýchlo vytratil ešte pred zotmením.

Pani Robinsonová tiež žila v dedine. Prichádzala každé ráno a odchádzala približne v rovnakom čase ako Acton. Väčšinu času trávila v kuchyni zamestnaná vypekaním koláčov a mäsa a chystaním veľkolepých hostín. Až oveľa neskôr som zistila, pre koho vlastne sú. Udržiavala si dobrú náladu, mávala pustenú rozhlasovú stanicu Light Programme zameranú na ľahšie žánre a bola vášnivou poslucháčkou novej rozhlasovej hry menom Lukostrelci. Vždy, keď som na ňu natrafila, nepretržite komentovala činy fiktívnych hrdinov.

Väčšinu času som však nestretala nikoho. V noci bol Hall úplne opustený. Za svetla lampáša som blúdila starými chodbami a zdalo sa, že mojou hlavnou úlohou je odradiť od vlámania všetkých vandalov alebo skôr unudenú mládež. Bola to stará budova a drevené dosky pod každým krokom vŕzgali. Nečakane sa tu vyskytoval chlad a tajomný vánok na miestach, kde nebolo okien. Staré portréty namaľované olejom sa uprene, s prísnym nesúhlasom dívali zo stien očami, ktoré akoby oživovala zloba. A toto miesto dokázalo byť neuveriteľne tiché.

Mne to však neprekážalo. Po hrôzach prežitých počas vojny v Európe mi nočný vrzgot sotva dokázal nahnať strach. Portréty boli len obyčajnými maľbami a chladné miesta a prievan bezpochyby vďačili za svoju existenciu výstrednosti alžbetínskej architektúry.

To však neznamenalo, že sa tu nediali zvláštne veci. V určitých okamihoch som postrehla vzdialené zvuky, akoby prichádzalo a odchádzalo veľa nôh. Počula som mužov – väčšina z nich boli muži – vravu, cinkot príborov a pohárov, a z času na čas ich hlasy prešli do spevu.

Tieto udalosti sa prelínali s časmi, keď pani Robinsonová chystala svoje hostiny, a tak som dospela k záveru, že sa musí jednať o spomínaných majiteľových hostí. Márne som sa snažila vypátrať, kde boli ubytovaní a vždy, keď som si už-už myslela, že som blízko, zašla som za roh chodby a zvuky zoslabli a napokon úplne zanikli. Hlasy boli nezrozumiteľné, ale občas sa mi podarilo zachytiť niekoľko opakujúcich sa slov, aj keď mi nedávali zmysel: Angria, Gondal, Verdopolis. A vždy spievali rovnakú pieseň, smútočnú, ale vzdorovitú, podobnú tým, aké zvyknú spievať vojaci v armáde.

Jednalo sa o vojenskú pieseň, tým som si bola istá.

S plynúcimi mesiacmi som si čoraz viac zvykala na Hall a jeho malé výstrednosti. Prechádzala som obrovskými jedálenskými miestnosťami s nábytkom poprikrývaným bielymi plachtami, malými spálňami s krbmi, v ktorých nehorelo a kde sto, ba i viac rokov nespal žiadny hosť, zvláštnymi výstavnými miestnosťami, kde boli za sklom dávno zabudnuté zbierky starožitností. V jednej boli vypchaté plazy, iná bola zasa preplnená početnými olejomaľbami fantastických zemí, kým v ďalšej nebolo nič, len cudzie mince.

Až časom som začala venovať pozornosť detailom. Napríklad také mince nepochádzali zo žiadnej mne známej éry. Niektoré boli z Northangerlandu a mali na sebe profil vojvodu Alexandra Percyho. Iné boli z Federácie Skleneného mesta a ďalšie, zvláštne začiernené disky s dierou v strede a podivuhodným kurzívovým písmom po okrajoch, zasa z ostrovnej ríše zvanej Gondal.

Jedného dňa, práve v čase, keď som to s pátraním po záhadných cudzincoch, prichádzajúcich a odchádzajúcich dňom i nocou, už vzdala, som sa počas obchôdzky znenazdajky ocitla v izbe, ktorú som nikdy predtým nevidela, a na môj veľký údiv bola takmer do prasknutia preplnená mladými ľuďmi.

Pozreli na mňa so známkou prekvapenia a ja som opätovala ich pohľady s rovnakým začudovaním, pretože som nepočula ani hláska, kým som na nich nenarazila.

Ako som už spomenula, boli mladí a poobliekaní do ohromných šiat, a bolo medzi nimi veľa mužov aj žien. Sedeli spolu za dlhánskymi stolmi, na ktorých sa mi podarilo rozoznať zvyšky prepychovej hostiny pani Robinsonovej. Po stoloch boli porozkladané vojenské mapy, ktoré študovali, moju pozornosť však ešte viac upútali zbrane.

Mali tie najrôznejšie ručné zbrane a pušky, všetky čerstvo naolejované, a títo mladí ľudia nevyzerali inak než vojaci chystajúci sa do vojny.

„Dobrý deň,“ povedala som.

„Podobne aj vám,“ odpovedal mladý muž.

„Nechcela som vás obťažovať,“ povedala som a spomenula som si na pravidlá pani Robinsonovej.

„Nič sa nestalo,“ povedal príjemne.

„Ste na našej strane?“

„Som iba obyčajnou správkyňou.“

Prikývol.

„Je to puška Enfield?“ povedala som.

„Presne tak.“

„A vidím, že máte guľomet Sten.“

„Zdá sa, že sa vyznáte v zbraniach,“ povedal prekvapene.

„Videla som, ako ich používajú,“ povedala som. „Vojna—“

„To bol iba začiatok,“ povedal. „Teraz musíme bojovať za oslobodenie. Zamornov klan už pridlho ovládal Angriu. Okupácia sa musí skončiť.“

„Rozumiem,“ povedala som, hoci som samozrejme ničomu nerozumela.

„Zdržíte sa dlho?"

„Čochvíľa sa vydáme na cestu,“ povedal, no neuviedol podrobnosti.

„V takom prípade mi dovoľte zaželať vám dobrú noc,“ povedala som. „A – veľa šťastia?“

„Každý je strojcom svojho vlastného šťastia,“ povedal, no keď to hovoril, usmieval sa. „Ďakujem, slečna.“

Keď som ich opúšťala, opatrne zatvárajúc za sebou dvere, znovu spustili spev a tento raz som pieseň počula zreteľne:

 

Cez Jibble Kumri, Mesačné hory

pochodujeme slúžiť našej kráľovnej.

Plavíme sa z Gondalu popri pieskoch Etrei,

smejeme sa na Gaaldine!

 

Do Sneakyho krajiny!

A cez Howardove planiny

do Skleneného mesta! Na Verdopolis!

Z Northangrie budú len ruiny.

Slúžime našej rebelskej kráľovnej.

 

Tú pieseň bolo potom počuť ešte dlho. Nakoniec nastalo ticho a nasledujúcu noc a noc, ktorá prišla po nej, som už nič neuvidela ani nezačula.

V jednu nedeľu som zašla dolu do dediny na slávnosť, ktorá sa konala na lúke. Bol príjemný deň a na oblohe nebolo ani mráčika. Smejúce sa deti lietali sem a tam ako podenky. Pri stane s ciderom som zbadala starého Actona, ktorý sa bavil ako zamladi a rozveselene mi zakýval, no nedali sme sa do reči. Chvíľu som tam osamote postávala a vychutnávala si pomerne teplé slnko.

Kapela hrala skladbu „Comes A-Long A-Love“ a starí i mladí sa zhlukli pod pódiom, aby si zatancovali. Vtom som zacítila poklepkanie po pleci a keď som sa otočila, uvidela som, ako sa na mňa usmieva mladý muž v trochu obnosenom obleku.

„Vyzeráte tak opustene a ja potrebujem tanečnú partnerku,“ povedal.

Povedala som na to: „Netancujem,“ no on sa iba zasmial a vzal ma za ruku.

„No tak, poďte,“ povedal.

Zaviedol ma pred pódium a skôr, než som sa stihla spamätať, už som tancovala a dokonca som si to užívala. Takto som si nezatancovala odvtedy, čo vypukla vojna. Myslela som si, že som zabudla, ako sa to robí.

„To bola zábava,“ povedal mladý muž, keď sa pieseň skončila. Veľmi formálne mi potriasol rukou.

„Som Edward.“

Predstavila som sa a potom sme sa dlho a veľmi prirodzene zhovárali. Edward sa často smial a vyzeral byť pobavený predstavou, že bývam v starom Halle.

„Povráva sa, že tam straší,“ povedal. „A za nocí sa tam vraj vnútri mihocú tajomné svetlá.“

„Obávam sa, že to som iba ja," povedala som. „Na svojich obchôdzkach. Nie je za tým nijaká veľká záhada.“

„Čo sa stalo so starým správcom?" povedal. „Thorpom?"

„Ja...“ Uvedomila som si, že nemám ani poňatia. „Predpokladám, že odišiel do dôchodku.“

Potom sa znovu rozohrala kapela a Edward ma za smiechu vytiahol do ďalšieho tanca, a neskôr do ďalšieho.

S Edwardom sme sa potom istý čas pravidelne stretávali. Chodievali sme spolu na dlhé prechádzky pokojnou vidieckou krajinou a raz, v deň môjho voľna, sme sa odviezli vlakom do neďalekého mesta, kde sme išli do kina na Moulin Rouge so Zsa Zsa Gaborovou. Ten film, plný živých farieb, mi pripomenul, že sivý, tyranský starý svet, v ktorom som tak dlho žila, bol preč. Nastal nový vek, ktorý priniesol novú hudbu, novú architektúru, svet zhmotnenej fantázie.

S Edwardom sme sa neskoro večer vrátili vlakom späť do dediny a pri rozlúčke sme sa pobozkali.

Za nocí som sa zvyčajne zdržiavala vnútri v budove, no teraz, keď som po večeri strávenom s Edwardom prešla bočnou bránou, mi bolo náhle a nepríjemným spôsobom pripomenuté varovanie záhradníka.

Kým vo dne pôsobil areál príjemným a uhladeným dojmom, musela som uznať, že v noci vyžaruje inú auru.

Hall sa zdal byť vzdialený. Sova znepokojivo zahúkala a preletiac mi ponad hlavu ma vyľakala. Zdalo sa mi, že korene túžia len po tom, aby som sa na nich potkla, keď som sa poloslepá predierala dopredu bezmesačnou tmou.

Samozrejme, vedela som, že sa niet čoho báť. Človek nemá dôvod báť sa sovy. Iba deti majú strach z tmy. A všade, kde sú stromy, zákonite nájdete aj korene.

Vedomie a pocit však nie sú vždy zajedno. Rozhodla som sa opatrne vykročiť vpred a zamerala som sa na veľkú siluetu Hall, ktorú som videla v diaľke pred sebou. A takto som veľmi sústredene kráčala dopredu, až kým som sa neocitla zoči-voči panterovi.

Zrazu tam bol a ja som stuhla.

Premeriaval si ma žltými očami. Panter bol čierny a v tme ho bolo ledva vidieť. Rozďavil čeľuste a zívol.

Ani som sa nepohla.

Panter na mňa ešte dlhú chvíľu hľadel. Meravo som tam stála a sotva som sa odvážila dýchať. Potom si oblizol papuľu, stratil o mňa záujem a o chvíľu ho už nebolo.

Zvyšok cesty do Hall som prebehla a ani na okamih som si nevydýchla, až kým som sa neocitla za zamknutými dverami.

S Edwardom sme sa istý čas aj naďalej stretávali a zblížili sme sa. Čoskoro mu však bola ponúknutá pozícia vo veľkej účtovníckej firme v hlavnom meste. Deň, keď sme sa rozlúčili na vlakovej stanici, bol smutný, hoci sme zostali v písomnom kontakte.

Jednej noci som počas obchôdzky začula vzdialené zvuky priateľských rozhovorov a pesničku prezrádzajúcu príchod ďalších hostí. Ako obvykle sa zdržiavali v nejakej časti Hall, do ktorej som sa nevedela dostať, nech som sa akokoľvek snažila. Ako som tak blúdila chodbami, ocitla som sa pred dverami, ktoré som si nikdy predtým nevšimla a keď som ich otvorila, našla som sa v starej knižnici.

Vnútri bola tma a keď som zodvihla lampáš, na okamih sa mi zamarilo, že približne v strede miestnosti vedľa police s knihami vidím ľudskú postavu, zhrbenú pod váhou rokov a celú oblečenú v čiernom. Keď som však podišla bližšie, nebolo tam ani živej duše a opäť ma pohltil pocit úplnej samoty. Napriek tomu som prechádzala po policiach lampášom a podarilo sa mi natrafiť na celé rady miniatúrnych rukopisov.

Keď som jeden z nich otvorila, všimla som si, že je popísaný hustým, drobným písmom, ktorému som ani trochu nerozumela. Vnútri však boli kresby a mapy, a tie som spoznala. Opäť tu bola Republika Skleneného mesta ležiaca niekde v Afrike, ktorá, pokiaľ viem, nikdy neexistovala. Bol tu aj ostrov Gaaldine v južnom Tichomorí a Sneakyho krajina. A rovnako portréty Zamornu, kráľa Angrie, a jeho nepriateľa, vojvodu z Northangerlandu.

A po prvýkrát som uzrela portrét povstaleckej kráľovnej Quashie Quaminy, princeznej Ašantov.

Nemala som ani tušenia, kto do týchto zápisníkov písal a kreslil. Boli staré prinajmenšom jedno storočie. Nebolo správne narúšať ich pokoj. Opatrne som vložila zväzky späť na políc a vyšla som z knižnice, jemne za sebou zatvoriac dvere. Tej noci som nemohla spať a dlhú chvíľu som hľadela von oknom. Na pozemku som zazrela svorku levov, ako v diaľke prenasledujú slona vedľa honosnej vodnej fontány v štýle Gertrude Jekyllovej.

Tej noci som si prvýkrát od vojny zapálila cigaretu a ležiac v posteli som fajčila. Čoskoro som ju opatrne zahasila, no jednako – uvedomila som si, že som práve porušila dve z troch pravidiel pani Robinsonovej.

O niekoľko týždňov prišiel list od londýnskych advokátov. Do Hall mala čoskoro prísť vedkyňa a ja som jej mala prejaviť patričnú úslužnosť. Pani Robinsonová sa zvŕtala v kuchyni a starý Acton strihal živé ploty, akoby sme čakali kráľovskú návštevu. Pravdupovediac, okrem záhadných majiteľových hostí sme nikdy neprijímali návštevy.

Vedkyňa, pani Ellisová, promptne dorazila v dohodnutý termín. Niesla sa temer ako vojenský generál, ale bola pomerne príjemná. Vysvetlila, že jej výskum sa týka spisovateľskej rodiny Brontëovcov z Haworthu. Priznala som sa, že som ich nikdy nečítala.

„Ide o tri sestry, všetky dosť známe,“ povedala. „Mali aj brata, ten však nepublikoval nič významné. No mňa nezaujímajú diela, ktoré napísali v dospelosti.“ Prísne na mňa pozrela, akoby mi práve prezradila nejaké významné a tajné skutočnosti. „Skôr ich juvenílie. Ako deti si vybudovali neobyčajný imaginárny svet plný tých najfantastickejších výtvorov.“

„Rozumiem,“ povedala som, hoci som v skutočnosti nerozumela, o čom rozpráva.

„Dúfam, že sa mi tu podarí nájsť nejaké stopy,“ povedala. „Niektorý z ich zápisníkov alebo dokonca list. Objavila som mapku, ktorú nakreslili. Je to tá najčarovnejšia vec, akú si len viete predstaviť, s miestnymi názvami ako Opičí ostrov, Gondal a Hawkscliffské lesy, a podobne.“

Otupene som prikývla, no nezmohla som sa ani na slovo. Pani Ellisová, ktorá ma nepochybne zapudila ako nejakého obmedzenca, sa vedela dokonale zamestnať. Strávila niekoľko dní v dome a jeho okolí, potulovala sa po zaprášených starých miestnostiach, a potom sa neochotne vrátila do Londýna, lebo vraj, ako povedala pani Robinsonovej, neobjavila nič zaujímavé.

Naďalej mi chodili listy od Edwarda. Písal, že práca ho baví, jeho úlohy nie sú náročné, hlavné mesto rezonuje zvukmi budovania a sušené vajcia nie sú až také zlé, keď si na ne človek zvykne. Jemne naznačil, či nezvažujem prísť do Londýna.

Mňa však zamestnávali moje povinnosti vo Wildfell Hall. Noc čo noc som blúdila dlhými chodbami, vykresľujúc nekonečné vzory naprieč prázdnymi halami, a nohami som nečujne stúpala po vydratých kobercoch. Niekoľkokrát som v diaľke začula hluk, mužské výkriky a výstrely zo zbraní, dupot nôh a ťahanie ťažkých predmetov. Potom opäť zavládlo ticho.

Jednej noci som zabočila za roh a ocitla sa v tej istej dlhej galérii, kde som predtým narazila na rebelov. Aj keď tam nikoho nebolo, stoličky boli poprevracané a na stoloch bolo vidieť zaschnutú krv. Na podlahe som zbadala odhodenú muníciu, krvou nasiaknuté obväzy, a vyšívanú zástavu s povstaleckou kráľovnou Quashiou Quaminou, ktorá však bola roztrhaná a ušpinená.

Dvere na konci galérie boli napoly otvorené. Prechádzala som sa tichou priestrannou miestnosťou, spomínajúc na mladé, veselé a odhodlané ženy a mužov, ktorých som tu naposledy videla. Teraz som sa tam cítila ako v hrobke.

Spoza dverí presvitalo svetlo. Odchýlila som ich a vstúpila som do mesta ležiaceho za nimi.

Prechádzala som sa vyľudnenými ulicami Verdopolisu, a mala som pocit, akoby uplynuli celé hodiny. Mesto, ktoré sa zdalo byť kedysi prosperujúce a rušné, bolo teraz úplne prázdne. Dokonca tu nežili ani divé mačky. Štíty na obchodoch boli vyblednuté, akoby viseli na horúcom africkom slnku príliš dlho, prinajmenšom jedno storočie alebo ešte dlhšie. Mnoho okien bolo vybitých a všade sa kopil prach. Tu a tam viseli zarámované portréty Zamornu, kráľa Angrie, príliš ošúchané na to, aby bolo možné rozoznať jeho tvár. Vošla som do jedného obchodu, kde som našla plesnivé knihy, ktorých stránky sa pri dotyku rozpadali. V kanceláriách dávno zaniknutej lodnej spoločnosti som objavila starodávne zoznamy obchodného nákladu smerujúceho do Gondalu, na Opičí ostrov, do Sneakyho krajiny. Mesto muselo kedysi prekvitať, hýriť farbami, hudbou a svetlom. Teraz tu vládlo ticho a pokoj ako na cintoríne.

Keď som prechádzala jednou z hlavných ulíc, zamarilo sa mi, že vidím pred sebou ľudskú postavu. Zhrbená, zostarnutá, oblečená v čiernom tíško stála v tieni koloniálnej budovy. Na zvuk mojich krokov sa otočila. Nedokázala som úplne rozoznať jej tvár, pretože bola skrytá v tieni. Vošla dovnútra a ja som ju nasledovala, lebo bola prvou živou vecou, ktorú som tam za celý ten čas uzrela. Prešla som za ňou dverami a ocitla som sa späť vo Windfell Hall.

„Stále tam občas zájdem,“ povedala. „Na sklonku života premýšľam o všetkom, čo sa mohlo stať, no nestalo sa. Mali ste to tam vidieť v časoch najväčšej slávy. Všetci tí prichádzajúci a odchádzajúci ľudia, tie oslavy a intrigy...ach, ako sme to tam len milovali. V Anglicku sme boli dievčatá, ženy, vždy však len o čosi viac než majetok. Iba tam, v Angrii a Gondale, sme mohli byť slobodné.“

„Vy ste tá žena,“ povedala som. „Ste Quashia Quamina.“

Stará žena sa zasmiala. „Som Anne,“ povedala.

Rozhliadla som sa okolo seba, po stenách obložených dubovým drevom, širokom koberci, vysokom strope a až potom som si uvedomila, že som v Severnej veži – a že som, hoci nechtiac, porušila všetky tri pravidlá pani Robinsonovej.

„Samozrejme, bol tu ešte môj brat,“ povedala Anne.

„Kým my sme rástli a trávili čoraz viac času v skutočnom svete, on ustupoval hlbšie do sveta, ktorý sme si vysnívali. Svojím spôsobom bol takým istým väzňom ako my. Stále by tam niekde mohol byť, aj keď sa mi ho nikdy nepodarilo nájsť, nech hľadám, koľko chcem.“

„Je to tam pekné,“ povedala som.

„Pekné – o to nikdy nešlo,“ povedala.

„Tí, čo sem prišli,“ povedala som. „Tí, čo išli...?“

Pokrčila plecami. „Rojkovia,“ povedala. „Už však na tom viac nezáleží. To miesto je preč.“

„Juvenílie,“ povedala som a spomenula si na slová pani Ellisovej.

Anne sa na mňa ostro pozrela.

„Prosím?“

„Bolo to niečo, čo—“ nechala som to tak.

„Počúvajte,“ povedala stará žena. „Máte niekoho? Niekoho, kto vás miluje?“

Spomenula som si na Edwarda v Londýne.

„Neviem,“ povedala som.

„Počula som, že tam vonku bola vojna,“ povedala.

„Áno.“

„To je dôvod, prečo ste tu? Skrývate sa pred svetom?“

Moje ticho bolo pre ňu dostatočným súhlasom.

„My sme sa nikdy neskrývali,“ povedala. „Nikdy sme si to nemohli dovoliť. Svet bol taký, aký bol a žili sme v ňom naplno, po ten krátky čas, ktorý sme mali k dispozícii. To, čo sme si pre seba vytvorili, to nebol únik. Bola to iluminácia.“

„Áno,“ povedala som, pretože som nevedela, čo iné na to povedať.

Pokrútila hlavou mojím smerom. „Hall stojí dlho a dokáže obstojne prežiť celé roky – s vami či bez vás. Choďte do sveta. Žite svoj život. Svet nie je vľúdny a život nie je ľahký, no je to všetko, čo máme. A ak ešte viac zdrsnie a svetlá zoslabnú, stále tu bude Gondal alebo podobné miesta. Sú vo vašej mysli a vo vašom srdci, a keď ich budete potrebovať, budú tu pre vás.“

Láskavo sa na mňa pozrela.

„Choďte,“ povedala.

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že ma prepúšťa.

Vo Wildfell Hall som pobudla ešte niekoľko mesiacov. Do Severnej veže som už nikdy viac nevkročila. Potom, jedného sviežeho rána v lete roku 19–, som sa so svojím skromným majetkom v ruke vybrala pešo do dediny a nastúpila som na najbližší vlak.

Nevedela som, kam pôjdem a čo budem robiť, no v čase, ktorý mi ešte zostával, som teraz bola plná odhodlania zistiť to.

Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová 
Ilustrácia: Jana Regulyová