KEN LIU: SPÔSOBY KNIHOTVORBY VYBRANÝCH DRUHOV

Ken Liu patrí k mojim najobľúbenejším autorom špekulatívnej fikcie. Okrem skvelých poviedok ovenčených literárnymi oceneniami ako Hugo, Nebula a Locus má na konte aj fantasy sériu The Dandelion Dynasty či zbierky poviedok The Hidden Girl a The Paper Menagerie. Je to veľmi priateľský a ústretový človek, ktorý mi dovolil preložiť a zverejniť niekoľko poviedok z jeho pera. V roku 2019 bol môj preklad jeho poviedky Prachová záhrada publikovaný ako poviedka mesiaca na medzi knihami.

Neexistuje nič také ako konečný súpis inteligentných druhov vo vesmíre. Nielenže nieto nezvratných argumentov, čo možno považovať za inteligenciu, ale súčasne všade a v každom okamihu civilizácie vznikajú a zanikajú rovnako, ako sa rodia a zomierajú hviezdy.

Čas pohlcuje všetko.

A predsa má každý druh jedinečný spôsob, ako prenášať svoju múdrosť z generácie na generáciu, spôsob, ako na okamih zviditeľniť, zhmotniť či zmraziť myšlienky a vybudovať hrádzu proti nezastaviteľnému prívalu času.

Každý tvorí knihy.

*

Alaťania

Poniektorí tvrdia, že písomný záznam je iba viditeľná reč. My však vieme, že takéto názory sú úzkoprsé.

Alaťania, muzikálni ľudia, píšu tak, že svojím tenkým predĺženým nosom pripomínajúcim sosák ryjú do citlivého povrchu, napríklad do kovovej dosky potiahnutej tenkou vrstvou vosku či stvrdnutej hliny. (Bohatí Alaťania niekedy nosia na špičke nosa hrot vyrobený z drahého kovu.) Autor počas písania nahlas vyslovuje myšlienky, čo spôsobí, že nos sa rozvibruje a kmitajúc hore-dolu vyhlbuje do povrchu ryhu.

Keď si chce Alaťan takto vyrytú knihu prečítať, umiestni svoj nos do ryhy a ťahá ho po nej. Citlivý nos vibruje v harmónii s krivkou a dutina v alaťanskej lebke zosilňuje zvuk. Týmto spôsobom sa podarí zrekonštruovať hlas pisateľa.

Alaťania sú presvedčení, že ich systém písania je nadradený nad všetky ostatné. Na rozdiel od kníh napísaných v abecedách, slabičných písmach a logogramoch zachytáva alaťanská kniha nielen slová, ale aj hlas a tón autora, moduláciu, dôraz, intonáciu a rytmus. Je partitúrou aj nahrávkou zároveň. Reč znie ako reč, nárek ako nárek a príbeh dokonale rekonštruuje zápalisté vzrušenie rozprávača. Pre Alaťanov je čítanie doslova načúvaním hlasu minulosti.

Aj krása alaťanských kníh však niečo stojí. Keďže akt čítania vyžaduje fyzický kontakt s mäkkým, tvárnym povrchom, text sa zakaždým poškodí a niektoré charakteristické znaky originálu sa nenávratne stratia. Kópie vyrobené z odolnejších materiálov ani zďaleka nedokážu zachytiť všetky jemné odtienky autorského hlasu, a preto sa ich Alaťania stránia.

Nato, aby ich literárne dedičstvo zostalo zachované, musia svoje najcennejšie rukopisy zamykať do knižníc s prísnymi pravidlami, kde má prístup len málokto. Je iróniou osudu, že najkrajšie a najdôležitejšie diela alaťanských spisovateľov sú čítané len zriedkavo, a vie sa o nich iba vďaka interpretáciám pisárov, ktorí sa po vypočutí pôvodného diela, čítaného počas špeciálnych obradov, pokúšajú zrekonštruovať originál v nových knihách.

K najvplyvnejším dielam sú v obehu stovky, tisícky interpretácií, ktoré sa navyše tiež interpretujú a sú šírené v podobe nových kópií. Alaťanskí učenci trávia značné množstvo času účasťou na dišputách o relatívnej autorite navzájom si konkurujúcich verzií a na základe početných, nedokonalých kópií sa snažia predstaviť si domnelý hlas svojho predchodcu, ideálnu verziu nepoškodenú čitateľmi.

*

Quatzolovia

Quatzolovia myslenie a písanie vonkoncom nepovažujú za dve odlišné veci.

Je to rasa mechanických bytostí. Nevie sa, či svoju existenciu začali ako mechanické výtvory iného (staršieho) druhu alebo predstavujú iba schránky, ktoré sú hostiteľmi duší kedysi organickej rasy, prípadne či sa vyvinuli sami z inertnej hmoty.

Telo Quatzolov pozostáva z medi a tvarom pripomína presýpacie hodiny. Ich planéta vykresľuje zložitú obežnú dráhu medzi troma hviezdami a je vystavená obrovským nárazovým silám. Tie mliaždia a roztavujú jej kovové jadro vyžarujúce na povrch horúčosť v podobe parných gejzírov a lávových jazier. Quatzolovia niekoľkokrát denne prijímajú do svojej dolnej komory vodu, kde sa pomaly varí a počas toho, ako sa pravidelne ponárajú do klokotajúcich lávových jazier, sa mení na paru. Para prechádza cez regulačný ventil – zúženú časť presýpacích hodín – do hornej komory, kde poháňa rozličné ozubené kolesá a páky, ktoré tieto mechanické tvory oživujú.

Na konci pracovného cyklu sa para ochladí a zráža sa na vnútornej strane hornej komory. Kvapôčky vody stekajú pozdĺž žliabkov vyleptaných do medi a vzápätí sa zlejú do stabilného prúdu, ktorý prechádza cez pórovitý kameň bohatý na uhličitanové minerály, a napokon sa vylúči von z tela.

V tomto kameni sídli quatzolská myseľ. Kamenný orgán je popretkávaný tisíckami, miliónmi spletitých kanálikov vytvárajúcich bludisko, kde sa voda rozvetvuje do nespočetného množstva malých, paralelných tokov. Tie kvapkajú, stekajú a ovíjajú sa okolo seba, vytvárajúc jednoduché hodnoty, ktoré splývajú do prúdov vedomia a vynárajú sa ako riava myšlienok.

S ubiehajúcim časom sa vzor vody pretekajúcej cez kameň mení. Staršie kanáliky sa opotrebujú a zmiznú alebo sa upchajú a uzavrú – a tak niektoré spomienky upadnú do zabudnutia. Postupne sa vytvoria nové kanáliky, ktoré spoja kedysi samostatné toky – nastane okamih epifánie – a odtekajúca voda vytvára nové usadeniny minerálov na vzdialenom, najmladšom okraji kameňa, kde sa rodia neisté, krehké, miniatúrne stalaktity predstavujúce tie najnovšie, najčerstvejšie myšlienky.

Keď si quatzolský rodič vyrába vo vyhni dieťa, na zavŕšenie svojho diela ho obdaruje úlomkom vlastnej kamennej mysle, batôžkom prijatej múdrosti a hotových myšlienok, ktoré mu umožnia začať život. Postupne, ako dieťa zbiera skúsenosti, obrastá okolo tohto jadra kamenný mozog, čoraz zložitejší a komplexnejší, až kým zasa nerozdelí svoju myseľ medzi svoje deti.

A tak sú Quatzolovia vlastne knihami. Každý z nich nesie vo svojom kamennom mozgu písomný záznam o múdrosti nahromadenej všetkými svojimi predkami, tie najodolnejšie myšlienky, ktoré po milióny rokov vzdorujú erózii. Každá myseľ vyklíči zo semena dedeného po celé tisícročia a každá myšlienka zanecháva hmatateľnú a čitateľnú stopu.

Podaktoré z násilníckejších rás obývajúcich vesmír, dajme tomu Hesperovia, sa kedysi vyžívali v extrahovaní a zbieraní kamenných mozgov Quatzolov. Kamene, ktoré sú dodnes vystavené v ich múzeách a knižniciach, neraz označené iba ako „starodávne knihy“, pre väčšinu návštevníkov už veľa neznamenajú.

Vďaka tomu, že dobyvateľské rasy dokázali oddeliť myslenie od písania, zanechali po sebe záznam bez poškvrny a myšlienok, pri ktorých by sa ich potomkovia zhrozili.

Kamenné mozgy však naďalej zotrvávajú v sklenených nádobách a vyčkávajú na vodu, ktorá by ovlažila suché kanáliky, a oni by ožili a boli opäť čítané.

*

Hesperovia

Hesperovia kedysi písali v reťazcoch symbolov, ktoré reprezentovali zvuky v ich reči, no dnes s písaním načisto prestali.

Veru, títo Hesperovia mali k písaniu odjakživa komplikovaný vzťah. Ich veľkí filozofi voči nemu prechovávali nedôveru. Nazdávali sa, že kniha nie je živou mysľou, avšak predstiera pravý opak. Hoci robí pompézne vyhlásenia, vynáša morálne súdy, prezentuje údajné historické fakty či rozpráva vzrušujúce príbehy, nemožno ju podrobiť výsluchu ako skutočnú osobu, nedokáže reagovať na kritiku, ba ani obhájiť svoje tvrdenia.

Hesperovia zapisovali svoje myšlienky neochotne, a to tiež len vtedy, keď už nemohli dôverovať vrtochom pamäti. Radšej žili s vedomím, že reč, rečníctvo a diskusie sú pominuteľné.

Jedným časom boli Hesperovia divokými a ukrutnými ľuďmi. Hoci sa vyžívali v debatách, ešte viac milovali triumfy vojny. Ich filozofi vyzdvihovali výboje a vraždenie v mene pokroku – vojna predstavovala jediný spôsob, ako oživiť ideály zakotvené v nehybnom texte a odovzdávané naprieč vekmi, udržať ich hodnovernosť a vylepšiť ich pre budúcnosť. Myšlienka bola hodná zachovania iba vtedy, ak viedla k víťazstvu.

Keď Hesperovia konečne objavili tajomstvo uchovávania a mapovania mysle, s písaním nadobro skoncovali.

Krátko pred smrťou veľkých kráľov, generálov a filozofov z ich chradnúcich tiel zbierajú mysle. Zaznamenajú chodníčky každého nabitého iónu, každého letmého elektrónu, každého tajomného a kúzelného kvarku a zalejú ich do kryštalických matríc. Tieto mysle sú v okamihu odlúčenia sa od svojich vlastníkov navždy zmrazené.

Vzápätí začne proces mapovania. Tím majstrovských kartografov za pomoci početných učňov starostlivo a úzkostlivo sleduje každý z nespočetných, nepatrných prítokov, dojmov a predtúch, ktoré sa spájajú do prílivu a odlivu myšlienok, až kým sa nezlejú do prílivových síl, myšlienok, robiacich zo svojich pôvodcov také veľké osobnosti.

Akonáhle je mapovanie ukončené, začnú s výpočtami na premietnutie pokračujúcich trajektórií načrtnutých dráh tak, aby simulovali ďalšiu myšlienku. Na mapovanie kurzov, ktoré naberajú veľké, zmrznuté mysle smerom k obrovskej, temnej terra incognita budúcnosti, vynakladajú úsilie tí najbrilantnejší hesperskí učenci. Venujú mu najlepšie roky svojho života, a keď zomrú, ich mysle sa zasa natrvalo premietnu do budúcnosti.

A takto veľké hesperské mysle nikdy neumierajú. Ak sa chcú Hesperovia s nimi porozprávať, stačí im nájsť odpovede na mapách myslí. Preto už viac nepotrebujú knihy v podobe, v akej ich voľakedy tvorili – a ktoré boli iba mŕtvymi symbolmi – múdrosť minulosti je totiž vždy s nimi, aj naďalej mysliaca, usmerňujúca, bádajúca.

A keďže stále viac a viac času a zdrojov venujú simulácii starodávnych myslí, Hesperovia už viac nie sú takí bojovní, ako kedysi, a to na značnú úľavu svojich susedov. Zrejme bude čosi pravdy na tom, že niektoré knihy dokážu kultivovať.

*

Tul-tok

Tul-tok čítajú knihy, ktoré nenapísali.

Sú to bytosti energie. Tvoria éterické, blikajúce vzorce meniacich sa potenciálov poľa, a tiahnu sa pomedzi hviezdy ako strašidelné stuhy. Keď tadiaľ prechádzajú lode iných druhov, sotva pocítia jemne trhnutie.

Tul-tok tvrdia, že čítať sa dá čokoľvek vo vesmíre. Každá hviezda je živým textom, v ktorom obrovské konvekčné prúdy rozohriateho plynu rozprávajú impozantný dramatický príbeh, a škvrny slúžia ako interpunkcia, koronálne slučky ako jazykové figúry a erupcie ako zdôraznené pasáže, a ich pravdivosť rezonuje v hlbokom tichu chladného vesmíru. Každá planéta ukrýva báseň napísanú v drsnom, zubatom staccate holých skalnatých jadier alebo rozvláčnych, bohatých lyrických rýmoch – mužských aj ženských – víriacich plynových obrov. A potom sú tu planéty so životom, skonštruované ako zložité hodinky vykladané drahokamami, so záplavou donekonečna sa opakujúcich samoreferenčných literárnych prostriedkov.

Je to však práve horizont udalostí okolo čiernej diery, o ktorom Tul-tok tvrdia, že sa tam dajú nájsť tie najlepšie knihy. Keď je Tul-tok unavená z listovania v nekonečnej vesmírnej knižnici, nechá sa unášať k čiernej diere. Počas toho, ako čoraz viac zrýchľuje, blížiac sa k bodu bez návratu, prúdiace gama a röntgenové lúče odhaľujú stále viac a viac definitívneho tajomstva, pre ktoré sú všetky ostatné knihy iba obyčajnými vysvetlivkami. Ukáže sa, že kniha je ešte zložitejšia, s ešte jemnejšími odtienkami, a práve v momente, keď je Tul-tok už takmer úplne pohltená tou krásou, uvedomí si, že čas sa spomalil a nakoniec zastavil, a ona bude mať na jej prečítanie celú večnosť, naveky padajúc do stredu, ktorý nikdy nedosiahne.

Kniha nakoniec zvíťazila nad časom.

Pochopiteľne, z takejto cesty sa ešte žiadna Tul-tok nevrátila a viacerí odmietajú diskusiu o čítaní čiernych dier ako čistý mýtus. A tak ich mnohí nepovažujú za nič iné než negramotných podvodníkov, ktorí sa utiekajú k mysticizmu, aby zakryli svoju ignoranciu.

Avšak niektorí Tul-tok stále vyhľadávajú ako interpretátorov kníh o prírode, ktorú vraj vidia všade naokolo. Takto vytvorené interpretácie sú početné a protichodné a vedú k nekonečným diskusiám o obsahu kníh, a najmä o ich autorstve.

*

Karu'eeovia

Na rozdiel od Tul-tok čítajúcich knihy v tom najväčšom meradle sú Karu'eeovia čitateľmi miniatúr.

Majú nepatrné postavičky, ktoré nie sú väčšie než bodka na konci tejto vety. Počas svojich ciest sa snažia získať od iných výlučne knihy, ktoré úplne stratili zmysel a generácie nasledujúce po autoroch ich už viac nedokážu prečítať.

Vďaka ich nenápadnej veľkosti vníma Karu'eeov len máloktorá z rás ako hrozbu, a tak dokážu bez najmenších problémov získať to, čo chcú. Ľudia zo Zeme im napríklad dali doštičky a vázy s lineárnym písmom A, špagáty s reťazcami uzlov zvané kipu, ako i zbierku starovekých magnetických diskov a kociek, ktoré už viac nevedeli rozlúštiť. Po tom, čo Hesperovia skoncovali so svojimi dobyvačnými vojnami, podarovali Karu'eeom niekoľko starobylých kameňov vo viere, že sa jedná o knihy ulúpené Quatzolom. A dokonca aj samotárski Untuovia píšuci pomocou vôní a chutí im dovolili vziať si zopár starých vyprchaných kníh, ktorých arómy boli príliš slabé na to, aby sa dali prečítať.

Karu'eeovia sa svoje úlovky nepokúšajú dešifrovať. Staré knihy, ktoré stratili význam, im slúžia iba ako prázdny priestor, kde môžu budovať svoje sofistikované barokové mestečká.

Čiary vytesané do váz a doštičiek sa zmenili na hlavné tepny so stenami prešpikovanými miestnôstkami v tvare plástov, žiariacimi fraktálnou krásou na predkreslených obrysoch. Vlákna uzlovitých povrazov rozmotali, nanovo preplietli a znovu zviazali na mikroskopickej úrovni, a každý pôvodný uzol sa zmenil na byzantský komplex tisícok menších uzlov predstavujúcich stánok pre začínajúceho karu'eeského obchodníka či spleť izbíc pre mladú rodinku. Magnetické disky zasa našli využitie ako zábavné arény, po ktorých sa cez deň tackali mladí dobrodruhovia, vyžívajúc sa v meniacom sa posune a ťahu miestneho magnetického potenciálu. Za nocí boli osvetlené drobnými svetielkami sledujúcimi tok magnetických síl, a dávno mŕtve údaje osvetľovali tanec tisícok mladých ľudí túžiacich po láske, nadviazaní spojenia.

Napriek tomu nemožno tvrdiť, že by sa Karu'eeovia vôbec nevenovali interpretácii. Keď prídu na návštevu príslušníci druhov, ktoré im tieto artefakty podarovali, majú pri kontakte s novým výtvorom neodbytný pocit dôvernosti.

Napríklad, keď boli predstavitelia Zeme na prehliadke Veľkého trhu vybudovaného v kipu, mohli pozorovať – pomocou mikroskopu – živú činorodosť, prekvitajúci obchod a nepretržitý šelest čísel, účtov, hodnôt, devíz. Jeden zo zástupcov Zeme, potomok ľudí, ktorí kedysi viazali povrazové knihy, bol užasnutý. Hoci písmo kipu nedokázal prečítať, vedel, že bolo vytvorené s cieľom zaznamenávať účty a čísla, na sčítavanie daní a tvorbu účtovných kníh.

Alebo si vezmime takých Quatzolov, ktorí zistili, že Karu'eeovia zriadili v jednom zo stratených kamenných mozgov výskumný komplex. Drobné komôrky a kanáliky, ktorými kedysi prúdili starodávne, tekuté myšlienky, sa zmenili na laboratória, knižnice, učebne a prednáškové sály rezonujúce novými ideami. Delegácia Quatzolov si prišla po myseľ svojho predka, no odišla v presvedčení, že všetko je tak, ako má byť.

Zdalo sa, že Karu'eeovia dokážu vnímať ozvenu minulosti a keď stavali na dávno napísaných a zabudnutých knihách, podvedome sa im podarilo naraziť na podstatu významu, ktorý sa ani napriek tomu, koľko času uplynulo, nevytratil.

Čítajú bez toho, aby o tom vedeli.

*

V chladnej a hlbokej priepasti vesmíru žiaria zhluky inteligencie ako bubliny v nekonečnom tmavom mori. Prevaľujú sa, premiestňujú, spájajú sa a oddeľujú, a ako sa tlačia a stúpajú nahor k neviditeľnému povrchu, zanechávajú za sebou špirálovité fosforeskujúce stopy, každá z nich taká jedinečná ako signatúra.

Každý tvorí knihy. 

Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová
Obrázok: https://nasaviz.gsfc.nasa.gov/12086