KEN LIU: SEDMORO NARODENÍN

7

Široký trávnik predo mnou siaha temer k zlatistému morskému príboju, od ktorého ho oddeľuje úzky okrový pás pláže. Zapadajúce slnko je jasné a hrejivé a vánok mi jemne pohládza ruky a tvár.„Ešte chvíľku počkajme,“ poviem. 

„Čoskoro sa zotmie,“ odvetí otec.

Hryziem si spodnú peru. „Napíš jej ešte raz.“

Pokrúti hlavou. „Nechali sme jej už dosť odkazov.“

Rozhliadnem sa naokolo. Z parku odišla už väčšina ľudí. Vo vzduchu cítiť prvý náznak večerného chladu.

„V poriadku.“ Usilujem sa, aby mi hlas neznel sklamane. Človek by predsa nemal byť sklamaný, keď sa niečo neustále opakuje, nie? „Poďme na to,“ poviem.

Otec zdvihne šarkana v tvare diamantu s dvoma dlhými chvostami zo stúh, na ktorom je namaľovaná víla. Vybrala som si ho dnes ráno v obchode pri vchode do parku, pretože tvár víly mi pripomínala mamu.

„Pripravená?“ spýta sa otec.

Prikývnem.

„Tak bež!“

Rozbehnem sa k moru oproti horiacej oblohe a roztápajúcemu sa oranžovému slnku. Otec pustí šarkana a keď vzlietne do vzduchu, pocítim trhnutie a motúzik v mojej ruke sa napne.

„Neobzeraj sa späť! Bež ďalej a pomaly odmotávaj motúz, presne tak, ako som ťa to učil.“

Bežím vpred. Ako Snehulienka lesom. Ako Popoluška, keď hodiny odbijú polnoc. Ako Opičí kráľ snažiaci sa uniknúť z Budhovej dlane. Ako Aeneas prenasledovaný búrlivým hnevom Junony. Odmotávam motúzik a náhly poryv vetra ma prinúti šibnúť očkom na šarkana. Srdce mi bije v rytme bežiacich nôh.

„Letí!“

Spomalím, zastanem a otočím sa. Víla sa vznáša vo vzduchu a poťahuje ma za ruky, aby som ju pustila. V ruke zvieram úchytky cievky s motúzom a predstavujem si, ako ma dvíha do povetria a spolu sa vznášame ponad Tichý oceán, presne tak, ako ma mama s otcom zvykli dvíhať medzi sebou za ruky.

„Mia!“

 Obzriem sa a zbadám mamu, ktorá rezko kráča po trávniku a dlhé čierne vlasy sa jej vlnia vo vetre ako chvost šarkana. Zastane predo mnou, kľakne si na trávu, vezme ma do náručia a pritíska si moju tvár na svoju. Vonia ako jej šampón, ako letný dážď a kvety. Je to vôňa, ktorú mám možnosť cítiť len raz za pár týždňov.

„Prepáčte, že meškám,“ povie hlasom tlmeným mojím lícom. „Všetko najlepšie k narodeninám!“

Chcem ju pobozkať, a zároveň nechcem. Motúz, na ktorom je pripevnený šarkan, ochabne a ja ním silno trhnem, ako ma to naučil otec. Je pre mňa nesmierne dôležité, aby sa šarkan udržal vo vzduchu. Neviem, prečo. Možno to súvisí s potrebou pobozkať mamu, a súčasne ju nepobozkať.

Otec podíde k nám. Ani slovkom sa nezmieni o čase. Nespomenie, že sme zmeškali večeru, ktorú nadnes rezervoval.

Mama ma pobozká a odtiahne tvár, no ruky má aj naďalej ovinuté okolo mňa.

„Niečo mi do toho prišlo,“ povie vyrovnaným, kontrolovaným hlasom. „Let veľvyslankyne Chao-Walkerovej mal meškanie a podarilo sa jej zdržať ma tri hodiny na letisku. Musela som jej vysvetliť detaily plánu pre solárny manažment ešte pred Šanghajským fórom, ktoré sa koná budúci týždeň. Bolo to dôležité.“

„Vždy je to dôležité,“ povie otec.

Cítim, ako sa mame napnú ruky. Toto bol odjakživa ich vzorec, dokonca i vtedy, keď ešte žili spolu. Nijaké prosby o vysvetlenie. Obvinenia, ktoré neznejú ako obvinenia.

Jemne sa vymaním z jej objatia. „Pozri.“

Aj toto bolo vždy súčasťou vzorca – moja snaha prelomiť ich vzorec. Nemôžem si pomôcť, no nazdávam sa, že existuje jednoduché riešenie, čosi, čo môžem urobiť, aby sa všetko obrátilo na dobré.

Ukážem na šarkana v nádeji, že si všimne, ako som si vybrala vílu, ktorej tvár pripomína tú jej. Šarkan je však teraz príliš vysoko na to, aby dokázala postrehnúť podobu. Odmotám celý motúz. Dlhá čiara jemne klesá ako rebrík spájajúci zem s nebom a najvyššia priečka žiari v miznúcich slnečných lúčoch sťa zlato.

„Nádhera,“ povie. „Jedného dňa, keď sa situácia trošku upokojí, vezmem ťa na festival šarkanov do krajiny, kde som vyrastala, na druhú stranu Tichého oceánu. Bude sa ti tam páčiť.“

„V takom prípade tam musíme ísť lietadlom,“ poviem.

„Áno,“ odpovie. „Neboj sa lietania. Ja lietam neustále.“

Nemám strach, no napriek tomu prikývnem na znak toho, že mi dodala odvahu. Nespýtam sa, kedy bude „jedného dňa“.

„Kiežby šarkan vyletel ešte vyššie,“ poviem a zúfalo sa snažím, aby moje slová nepretržite plynuli, akoby malo rozvíjanie konverzácie udržať vo vzduchu niečo vzácne. „Keď prestrihnem motúzik, preletí cez Tichý oceán?“

Mama po chvíľke povie: „Nie tak úplne...šarkan sa udrží v povetrí len vďaka motúziku. Funguje na rovnakom princípe ako lietadlo a sila prenášaná motúzom pôsobí ako ťah. Vedela si, že prvé lietadlá, ktoré zostrojili bratia Wrightovci, boli vlastne šarkany? Práve takto sa naučili vyrábať krídla. Jedného dňa ti ukážem, ako šarkan vytvára zdvih...“

„Jasné, že preletí,“ preruší ju otec. „Preletí ponad Tichý oceán. Dnes máš narodeniny. Všetko je možné.“

Nikto z nich na to nepovie ani slovo.

Nepoviem otcovi, že ma baví počúvať mamine príbehy o strojoch a technike, histórii a ďalších veciach, ktorým celkom nerozumiem. Nepoviem mame, ako už dávno viem, že šarkan by nepreletel ponad oceán a v skutočnosti som sa ju len snažila prinútiť, aby sa so mnou namiesto neustáleho obhajovania rozprávala. Nepoviem mu, že som priveľká na to, aby som verila, že v deň mojich narodenín je všetko možné. Rovnako som si predsa želala, aby sa nehádali a aha, ako to nakoniec dopadlo. Nepoviem jej, že viem, ako nechce porušovať sľuby, ktoré mi dala, no aj tak bolí, keď ich porušuje. Nepoviem im, že by som si priala odrezať motúz, ktorý ma spája s ich krídlami. To, ako ma ich súperiace vetry ťahajú za srdce, je neúnosné.

Viem, že ma milujú, aj keď sa už nemajú radi; to však neuľahčuje situáciu.

Slnko sa pomaly ponára do oceánu a na oblohe sa prebúdzajú žmurkajúce hviezdy. Šarkan zmizol medzi nimi. Predstavím si, ako víla navštevuje každú hviezdu a dá jej hravý božtek.

Mama vytiahne telefón a pustí sa do zúrivého písania.  

„Predpokladám, že si ešte nemala večeru,“ povie otec.

„Nie. Ani obed. Som celý deň na nohách,“ povie bez toho, aby odtrhla zrak od displeja.

„Pár blokov od parkoviska je jedna skvelá vegánska reštaurácia, ktorú som nedávno objavil,“ povie otec. „Po ceste si môžeme z cukrárne vyzdvihnúť tortu a požiadať čašníkov, aby nám ju po večeri naservírovali.“

„Uhm.“

„Môžeš to na chvíľu odložiť?“ povie otec. „Prosím.“

Mama sa zhlboka nadýchne a odloží telefón. „Snažím sa zmeniť si let, aby som mohla stráviť viac času s Miou.“

„Nemôžeš s nami zostať ani na jednu noc?“

„Ráno musím byť vo Washingtone, kde mám stretnutie s profesorom Chakrabartim a senátorom Frugom.“

Otcova tvár stvrdne. „Prepáč, ale na človeka, ktorý sa tak strašne zaujíma o stav našej planéty, lietaš naozaj priveľa. Keby ste sa ty a tvoji zákazníci nechceli pohybovať čoraz rýchlejšie a dodávať čoraz viac...“

„Veľmi dobre vieš, že moji zákazníci nie sú dôvodom, prečo to robím.“

„Viem, že je skutočne ľahké podľahnúť sebaklamu. Ty však pracuješ pre tie najkolosálnejšie korporácie a najautokratickejšie vlády...“

 „Namiesto prázdnych sľubov pracujem na technickom riešení! Máme morálnu povinnosť voči celému ľudstvu. Bojujem za osemdesiat percent svetovej populácie, ktorá žije pod hranicou desiatich dolárov...“

Nepovšimnutá kolosmi vo svojom živote dovolím šarkanovi, aby ma odtiahol preč. Ozvena ich hádky mizne vo vetre. Krôčik po krôčiku sa približujem k búšiacemu príboju a motúzik ma ťahá ku hviezdam.

49 

Invalidný vozík nevie mame zaistiť dostatočné pohodlie.

Najskôr sa pokúsi zdvihnúť sedadlo tak, aby mala oči v jednej rovine s obrazovkou starého počítača, ktorý som jej našla. No dokonca aj s ohnutým chrbtom a stiahnutými plecami má problém dočiahnuť na klávesnicu na stole. Keď natiahne chvejúce sa prsty za klávesmi, vozík klesne. Vyťuká zopár písmen a čísel, a pokúsi sa pozrieť na obrazovku, ktorá sa teraz týči nad ňou. Motory zahučia a vozík ju opäť zdvihne. A takto sa to opakuje donekonečna.

Viac ako tritisíc robotov pracuje pod dohľadom troch zdravotných sestier a spoločne sa starajú o približne tristo obyvateľov Sunset Homes. Takto dnes zomierame. V ústraní. Závislí na inteligencii strojov. Vrchol západnej civilizácie.

Podídem k nej a podložím klávesnicu stohom starých kníh s pevnou väzbou. Vzala som ich z jej domu ešte predtým, ako som ho predala. Motory prestanú hučať. Jednoduchý zlepšovák, ktorý vyrieši zložitý problém, presne to, čo by ocenila.

Pozrie na mňa zahmlenými očami, ktoré ma nespoznávajú.

„Mami, to som ja,“ poviem. Po chvíli dodám: „Tvoja dcéra Mia.“

Niekedy máva dobré dni,“ zídu mi na um slová hlavnej sestry. „Zdá sa, že matematické výpočty ju upokojujú. Vďaka, že ste ich navrhli.“

Skúma moju tvár. „Nie,“ povie. Na okamih zaváha. „Mia má sedem rokov.“

Potom sa otočí späť k počítaču a pokračuje vo vyťukávaní čísel na klávesnici. „Potrebujem opäť vytvoriť demografické krivky a krivky rozvoja konfliktov,“ mrmle. „Musím im ukázať, že toto je jediný spôsob...“

Posadím sa na malú posteľ. Asi by ma malo mrzieť, že si svoje zastarané výpočty pamätá lepšie ako mňa. Ona je však už dávno taká vzdialená – šarkan, ktorý je k tomuto svetu slabučko pripútaný tenkým motúzom posadnutosti zaclonením pozemskej oblohy – že to vo mne nedokáže vyvolať rozhorčenie ani zármutok.

Poznám vzorce jej mysle, ktorá je uväznená v mozgu pripomínajúcom švajčiarsky syr. Nepamätá si, čo sa stalo včera, pred týždňom či pred niekoľkými desaťročiami. Nepamätá si moju tvár, ba ani mená mojich dvoch manželov. Nepamätá si otcov pohreb. Ani sa neunúvam ukázať jej fotografie z Abbiných promócií alebo video z Thomasovej svadby.

Jedinou vecou, o ktorej sa dokážeme rozprávať, je moja práca. Nečakám, že si zapamätá mená, ktoré spomeniem, a pochopí problémy, ktoré sa snažím vyriešiť. Rozprávam jej o ťažkostiach pri skenovaní ľudskej mysle, o komplikáciách spojených s vytvorením výpočtových štruktúr na báze uhlíka v kremíku, o prísľube hardvérového vylepšenia krehkého ľudského mozgu, od ktorého sme už len krôčik, a predsa na míle vzdialení. Väčšinou sa jedná o monológ. Uspokojí sa so záplavou technického žargónu. Stačí mi, že počúva, a neponáhľa sa na ďalší let.

Preruší svoje výpočty „Aký je dnes deň?“ opýta sa.

„Dnes mám...ehm, má Mia narodeniny,“ odpoviem.

„Mala by som ju ísť pozrieť,“ povie. „Ale najskôr musím dokončiť tieto...“

„Čo povieš na spoločnú prechádzku?“ opýtam sa. „Rada býva vonku na slnku.“

„Slnko...Je príliš jasné...“ zamrmle. Potom odtiahne ruky od klávesnice. „V poriadku.“

Invalidný vozík sa popri mne ľahko kĺže chodbami. O chvíľu sme vonku. Kričiace deti behajú krížom-krážom po širokom trávniku ako vzbudené elektróny, zatiaľ čo bielovlasí a zvráskavení rezidenti, sediaci vo vzdialených skupinkách, pripomínajú atómové jadrá rozptýlené vo vákuu. Trávenie času s deťmi vraj zlepšuje starým ľuďom náladu, a tak sa Sunset Homes pokúša rozdúchať kmeňový oheň a rodinný kozub autobusmi plnými škôlkarov.

Prižmuruje oči pred jasnou žiarou slnka.

„Je tu Mia?“

„Poď, pohľadáme ju.“

Spolu blúdime haravarou a pátrame po duchovi jej spomienok. Postupne sa otvorí a začne mi rozprávať o svojom živote.

„Antropogénne globálne otepľovanie je skutočné,“ povie. „No mainstreamový konsenzus je príliš optimistický. Realita je oveľa horšia. Pre dobro našich detí musíme tento problém vyriešiť ešte počas nášho života.“

Thomas a Abby ma dávno prestali sprevádzať pri návštevách starej mamy, ktorá ich už viac nepozná. Nezazlievam im to. Je pre nich rovnakým cudzincom ako oni pre ňu. Nespájajú ich s ňou spomienky na to, ako im za lenivých letných popoludní vypekala sušienky alebo im dovolila zostať hore dlhšie než zvyčajne a pozerať rozprávky na tablete. V ich životoch predstavovala nanajvýš vzdialenú osobu, ktorej existenciu si najlepšie uvedomili vtedy, keď jediným šekom zaplatila za ich univerzitné štúdium. Dobrá víla, ktorá bola rovnako neskutočná ako príbehy o tom, že zem bola kedysi odsúdená na zánik.

Viac ju zaujímajú budúce generácií ako vlastné deti a vnúčatá. Viem, že som nespravodlivá, no pravda je často nespravodlivá.

„Ak niečo nepodnikneme, veľká časť východnej Ázie bude o sto rokov neobývateľná,“ povie. „Keď si spíšeš zoznam malých ľadových dôb a krátkych teplých období v našich dejinách, získaš zoznam masových migrácií, vojen a genocíd. Rozumieš?“

Pred nami beží chichotajúce sa dievčatko. Invalidný vozík zastane. Okolo nás prebehne hlúčik detí, ktoré ho naháňajú.

„Bohaté krajiny, ktoré najväčšou mierou prispeli k znečisteniu životného prostredia, žiadajú od chudobných krajín, aby sa prestali rozvíjať a spotrebovávať toľko energie,“ povie. „Myslia si, že je spravodlivé vyžadovať od chudobných, aby pykali za hriechy bohatých, a prinútiť ľudí tmavšej pleti, aby prestali doháňať tých svetlejších.“

Dostali sme sa až k vzdialenému okraju trávnika. Po Mii niet ani stopy. Otočíme sa a vraciame sa späť davom skákajúcich, tancujúcich, smejúcich sa a pobehujúcich detí.

„Je naivné myslieť si, že diplomati to nejako vyriešia. Ide o nezmieriteľné konflikty a konečný výsledok nebude spravodlivý. Chudobné krajiny by nemali a nemôžu prestať napredovať a bohaté krajiny zasa nie sú ochotné niesť následky. Existuje však isté technické riešenie, akýsi zlepšovák. Potrebujeme len zopár odvážnych mužov a žien, ktorí majú prostriedky na to, aby urobili to, čo zvyšok sveta nedokáže.“

Oči jej žiaria. Opisovanie jej šialeného vedeckého riešenia je jej obľúbenou témou.

„Musíme kúpiť a upraviť flotilu komerčných lietadiel. V medzinárodnom vzdušnom priestore, mimo jurisdikcie akéhokoľvek štátu, budú rozprašovať kyselinu sírovú. Po zmiešaní s vodnou parou sa kyselina zmení na oblaky jemných sulfátových častíc, ktoré zablokujú slnečné svetlo.“ Pokúsi sa lusknúť prstami, no sú príliš roztrasené. „Niečo ako globálne sopečné zimy v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, keď vybuchla Krakatoa. Zem sme zohriali a môžeme ju znova ochladiť.“

S chvejúcimi sa rukami odhaľuje vízie najväčšieho inžinierskeho projektu v histórii ľudstva – výstavbu celosvetového valu, ktorý zacloní oblohu. Nepamätá si, že už uspela a pred desiatkami rokov sa jej podarilo presvedčiť dostatočné množstvo ľudí, ktorí boli rovnako šialení ako ona, aby ju nasledovali. Nepamätá si protesty, zavrhovanie environmentálnymi skupinami, bojové stíhačky ani verejné odsúdenie svetovými vládami, trest odňatia slobody a následné postupné prijatie.

„...chudobní si zaslúžia využívať toľko zemských zdrojov ako bohatí...“

Snažím sa pozrieť na svet jej očami: deň trvajúci celú večnosť sa nesie v znamení boja, ktorý dávno vyhrala.

Jej zlepšovák nám síce získal trochu času, no nevyriešil základný problém. Svet stále zápasí so staronovými bremenami. Bielenie koralov v dôsledku kyslého dažďa, hašterenie sa o to, či zem treba ešte viac ochladiť, neprestajné ukazovanie prstami a vzájomné obviňovanie. Nevie o tom, že hranice boli uzavreté, pretože bohaté národy nahrádzajú ubúdajúci prílev mladých pracovníkov strojmi. Netuší, že priepasť medzi bohatými a chudobnými sa ešte viac prehĺbila a nepatrná časť svetovej populácie stále spotrebúva väčšinu zdrojov, a v mene pokroku sa oživil kolonializmus.

Uprostred svojho vášnivého prejavu sa zastaví.

„Kde je Mia?“ opýta sa. V hlase jej už neznie vzdor. Očami blúdi davom plná obáv, že ma v deň mojich narodenín nenájde.

„Dáme si ešte jeden okruh,“ poviem.

„Musíme ju nájsť,“ povie.

Impulzívne zastavím invalidný vozík a kľaknem si pred ňu.

„Pracujem na technickom riešení,“ poviem jej. „Existuje spôsob, ako sa povzniesť nad toto bahno a dosiahnuť spravodlivú existenciu.“

Napokon, som predsa jej dcéra.

Nechápavo na mňa hľadí.

„Neviem, či sa mi podarí zdokonaliť túto technológiu včas, aby som ťa zachránila," prerieknem sa. Alebo možno len neznesiem pomyslenie na to, že musím pozliepať dokopy čriepky tvojej mysle. Toto som jej prišla povedať.

Je to prosba o odpustenie? Odpustila som jej? Je odpustenie to, čo chceme alebo potrebujeme?  

Prebehne okolo nás skupinka detí vyfukujúcich mydlové bubliny. Vznášajú sa v slnečnom svetle, trblietajúc sa dúhovým leskom. Zopár z nich pristane na maminých strieborných vlasoch, no neprasknú okamžite. Vyzerá ako kráľovná s diadémom z drahokamov ligotajúcich sa v slnečných lúčoch, ako nezvolený tribún, ktorý tvrdí, že sa prihovára za ľud bez moci, ako matka, ktorej lásku je ťažké pochopiť a ešte ťažšie pochopiť nesprávne.

„Prosím,“ povie a naťahuje sa, aby sa mi dotkla tváre trasúcimi sa prstami suchými ako piesok v presýpacích hodinách. „Meškám. Dnes má narodeniny.“

A tak opäť blúdime davom pod popoludňajším slnkom, ktoré žiari slabšie ako v mojom detstve.

343 

Do môjho procesu vstúpi Abby.

„Všetko najlepšie k narodeninám, mami,“ povie.

Kvôli mne si zvolila podobu, ktorú mala pred nahraním sa do systému a vystupuje ako približne štyridsaťročná mladá žena. Rozhliadne sa po mojom zapratanom obytnom priestore a zamračí sa. Sú tu simulácie kníh, nábytku, škvrnitých stien, fľakatého stropu a výhľadu z okna na panorámu mesta, ktoré predstavuje digitálnu kombináciu San Francisca z 21. storočia, môjho rodného mesta a všetkých miest, ktoré som chcela navštíviť, kým som ešte mala fyzické telo, no nepodarilo sa mi to.

„Nemám ich zapnuté nepretržite,“ poviem.

V oblasti domácich procesov je teraz v trende estetika, ktorá je čistá, minimalistická a založená na matematickej abstrakcii: platónske mnohosteny, klasické rotačné telesá v tvare konusu, konečné polia, grupy symetrií. Uprednostňuje sa použitie maximálne štyroch rozmerov a niektorí dokonca preferujú dvojrozmerné bývanie. To, že môj domáci proces sa približuje analógovému svetu v takom vysokom rozlíšení, sa považuje za zbytočné plytvanie výpočtovými zdrojmi, pôžitkárstvo.

Nemôžem si však pomôcť. Napriek tomu, že žijem v tejto podobe oveľa dlhšie než vo fyzickom tele, uprednostňujem simulovaný svet atómov pred digitálnou realitou.

Nato, aby som si udobrila svoju dcéru, prepnem okno na príspevky v reálnom čase z jedného z nebeských roverov. Objavia sa scény z džungle poblíž ústia rieky, pravdepodobne z miesta, kde bol kedysi Šanghaj. Z kostrovitých zrúcanín mrakodrapov visí bujná vegetácia, pobrežie zaplavujú kŕdle brodiacich sa vtákov a z vody sa z času na čas elegantným oblúkom vyšvihne húf sviňúch, ktorý za jemného šplechotu opäť pristane vo vode.

Túto planétu dnes obýva viac ako tristo miliárd ľudských myslí, ktoré sídlia v tisíckach dátových centier zaberajúcich spolu plochu menšiu než starý Manhattan. Zem sa opäť premenila na divočinu, ak si odmyslíme tých pár tvrdohlavých rebelov obývajúcich odľahlé osady, ktorí stále trvajú na fyzickej podobe.

„Naozaj to nepôsobí dobre, keď využívaš toľko výpočtových zdrojov pre seba,“ povie. „Moja žiadosť bola zamietnutá.“

Má na mysli žiadosť o ďalšie dieťa.

„Myslím, že dvetisícšesťstodvadsaťpäť detí je viac než dosť,“ odpoviem. „Mám pocit, že nepoznám ani jedno z nich.“ V prípade mnohých matematických mien, ktoré uprednostňujú digitálni domorodci, dokonca ani neviem, ako ich vysloviť.

„Čochvíľa je tu ďalšie hlasovanie,“ povie. „Potrebujeme každú posilu.“

„Dokonca ani všetky tvoje súčasné deti nehlasujú rovnako ako ty,“ poviem.

„Za pokus to stojí,“ odvetí. „Táto planéta prináleží všetkým tvorom, ktoré na nej žijú, nielen nám.“

Moja dcéra a mnohí ďalší si myslia, že najväčší úspech ľudstva, opätovné odovzdanie Zeme prírode, je v ohrození. Iné mysle, najmä tie pôvodom z krajín, v ktorých bola univerzálna nesmrteľnosť k dispozícii oveľa neskôr, sa zasa domnievajú, že nie je spravodlivé, aby ľudia, ktorí ako prví kolonizovali digitálnu ríšu, mali väčšie slovo pri rozhodovaní o smerovaní ľudstva. Chceli by ešte viac rozšíriť ľudskú stopu a vybudovať ďalšie dátové centrá.

„Prečo tak miluješ divočinu, hoci v nej nežiješ?“ opýtam sa.

„Je našou morálnou povinnosťou byť správcami Zeme,“ odpovie. „Sotva sa začala zotavovať zo všetkých hrôz, ktoré sme jej spôsobili. Musíme ju zachovať v jej prirodzenej podobe.“

Nepoviem jej, že toto tvrdenie má pachuť falošnej dichotómie – človek verzus príroda. Nezmienim sa o potopených kontinentoch, vybuchujúcich sopkách, výkyvoch zemskej klímy naprieč miliardami rokov, tvoriacich sa a ustupujúcich ľadových čiapočkách a nespočetnom množstve druhov, ktoré prišli a odišli. Prečo považujeme tento jediný okamih za prirodzený a vyvyšujeme ho nad všetky ostatné?

Niektoré etické rozdiely sú nezmieriteľné.

Medzitým sa všetci nazdávajú, že riešením je mať viac detí a premôcť druhú stranu vyšším počtom hlasov. A tak tvrdo vybojované povolenie mať deti rozhoduje pri rozdeľovaní cenných výpočtových zdrojov medzi bojujúce frakcie.

Čo si však budú tieto deti myslieť o našich konfliktoch? Bude im záležať na rovnakých neprávostiach ako nám? Zanevrú po narodení v kremíku na fyzický svet alebo sa k nemu ešte viac pripútajú? Každá generácia má svoje vlastné mŕtve uhly a posadlosti.

Kedysi som si namýšľala, že singularita vyrieši všetky naše problémy. Ukázalo sa však, že ide o jednoduchý zlepšovák na zložitý problém. Nezdieľame rovnakú minulosť, nie každý z nás túži po rovnakých veciach.

Napokon sa až tak veľmi nelíšim od svojej mamy.

2 401 

Skalnatá planéta podo mnou je pustá, bez života. Odľahlo mi. Bola to podmienka, ktorú som dostala pred svojím odchodom.

Je nemysliteľné, aby sa všetci dohodli na jednotnej vízii pre budúcnosť ľudstva. Našťastie už viac nemusíme zdieľať tú istú planétu.

Drobné sondy sa oddelia od Matriošky a zostupujú smerom k rotujúcej planéte pod nami. Pri vstupe do atmosféry svietia ako svätojánske mušky v súmraku. Tunajšia hustá atmosféra vynikajúco pohlcuje teplo, takže plyn sa na povrchu správa temer ako kvapalina.

Predstavujem si, ako na povrchu pristávajú samoskladacie roboty. Predstavujem si, ako sa replikujú a množia vďaka materiálu vyťaženému z kôry planéty. Predstavujem si, ako vŕtajú do skaly, aby tam vložili drobné anihilačné nálože.

Vedľa mňa sa objaví okno – správa od Abby vzdialenej odo mňa mnoho svetelných rokov a storočí.  

Všetko najlepšie k narodeninám, mami. Vyšlo nám to. 

Nasledujú letecké snímky dôverne známych a zároveň cudzích svetov: Zem s miernym podnebím, ktoré je starostlivo regulované tak, aby pripomínalo neskorý holocén; Venuša, ktorej obežná dráha bola upravená opakovanými gravitačnými prakmi asteroidov a planéta bola následne teraformovaná, vďaka čomu sa stala teplou replikou Zeme počas jury; a nakoniec Mars, ktorého povrch bol bombardovaný kométami z presmerovaného Oortovho oblaku a dovtedy zohrievaný z vesmíru slnečnými reflektormi, až kým sa jeho klíma nestala napodobeninou poslednej doby ľadovej na Zemi so suchými, chladnými podmienkami.

Džungľami Afroditinej zeme sa teraz potulujú dinosaury a tundru rozprestierajúcu sa v oblasti Vastitas Borealis spásajú mamuty. Výkonné dátové centrá na Zemi umožnili prekonať hranice možností genetických rekonštrukcií.

Podarilo sa im prinavrátiť pôvodný stav. Vzkriesili vyhynuté druhy späť k životu.

Mami, v jednej veci ti dávam za pravdu. Rozhodli sme sa, že opäť vyšleme prieskumné lode. Kolonizujeme zvyšok galaxie. Keď nájdeme neživé svety, zaplníme ich všetkými formami života od dávnej pozemskej minulosti až po budúcnosť, akú si možno predstaviť na Európe. Vyberieme sa všetkými možnými evolučnými chodníkmi. Budeme pásť každé stádo a kultivovať každú záhradu. Dáme stvoreniam, ktoré sa nikdy nedostali na Noemovu archu, druhú šancu a využijeme potenciál každej hviezdy, ktorá sa spomína v rozhovore Rafaela s Adamom v Edene.

A keď objavíme mimozemský život, budeme s ním zaobchádzať tak opatrne ako so životom na Zemi. Nie je správne, aby si jeden druh, ktorý sa objavil v poslednej fáze dlhej histórie planéty, nárokoval na všetky jej zdroje. Právo privlastňovať si úspechy evolúcie neprináleží len ľudstvu. Nie je povinnosťou každého inteligentného druhu zachrániť všetok život, a to dokonca aj pred temnou priepasťou času?

Vždy existuje technické riešenie. 

Usmejem sa. Nekladiem si otázku, či je správa od Abby oslavou alebo nemou výčitkou. Napokon, je to moja dcéra.

Momentálne mám dosť svojich vlastných problémov. Obrátim pozornosť späť na roboty, na rozoberanie planéty pod svojou loďou.

16 807 

Zabralo veľa času rozobrať planéty obiehajúce okolo tejto hviezdy, a ešte viac času pretvoriť ich fragmenty na moju víziu.

Tenké kruhové platne s priemerom stoviek kilometrov sú usporadúvané v longitudálnych prstencov okolo hviezdy, až kým nimi nie je úplne obkľúčená. Platne však neobiehajú okolo hviezdy; naopak, predstavujú skôr statické satelity umiestnené tak, aby tlak z vysokoenergetického slnečného žiarenia pôsobil proti gravitácii.

Na vnútornej strane tohto Dysonovho roja vyhĺbili trilióny robotov do substrátu kanály a brány, a vytvorili tak najväčšie elektrické obvody v histórii ľudstva.

Platne pohlcujú energiu zo slnka a premieňajú ju na elektrické impulzy, ktoré vyvierajú z buniek, pretekajú kanálmi, prelínajú sa v prameňoch, a nakoniec sa zlievajú do jazier a oceánov, vlniacich sa cez kvintilióny variácií formujúcich myslenie.

Chrbty dosiek žiaria temne ako žeravé uhlíky, čo ostali po prudkom plameni. Nízkoenergetické fotóny, trochu vyčerpané po zásobovaní civilizácie energiou, vyskakujú von. No ešte predtým, než sa im podarí uniknúť do nekonečnej priepasti vesmíru, narazia na ďalšiu skupinu platní skonštruovaných na to, aby absorbovali energiu zo žiarenia pri tejto nižšej frekvencii. A proces tvorby myslenia sa opakuje nanovo.

Sedem vrstiev povkladaných do seba tvorí svet s hustou topografiou. Nájdete tu hladké úseky merajúce pár centimetrov, ktoré boli navrhnuté tak, aby sa rozťahovali a sťahovali a bola tak zachovaná integrita platní, keď počítačové výpočty generujú viac či menej tepla – nazvala som ich morami a nížinami. Ďalej sú tu úseky s vrcholmi a krátermi v rozmedzí mikrometrov umožňujúce rýchly tanec qubitov a bitov – volám ich lesy a koralové útesy. A napokon drobné štruktúry s výčnelkami plné hustých obvodov umožňujúcich vysielanie a prijímanie komunikačných lúčov, ktoré splietajú dosky dohromady – volám ich mestá a veľkomestá. Aj keď sa jedná o imaginárne názvy, ako je to v prípade Mora pokoja a Mare Erythraeum, vedomia, ktoré napájajú energiou, sú skutočné.

A čo urobím s týmto výpočtovým strojom poháňaným slnkom? Akú mágiu vykúzlim v prípade tohto matrioškového mozgu?

Vysadila som pláne a moria, lesy a koralové útesy, a mestá s miliónmi miliárd myslí. Niektoré z nich som vymodelovala sama, no oveľa viac ich bolo vytiahnutých z databáz Matriošky, a následne sa znásobili a replikovali. Vyvinuli sa vo svete s veľkosťou, o akej sa dátovým centrám obmedzeným na jednu jedinú planétu ani nesnívalo.

Z perspektívy vonkajšieho pozorovateľa bola žiara hviezdy po skonštruovaní každej vrstvy vždy o niečo tlmenejšia.

Podarilo sa mi zatemniť slnko rovnako ako mame, aj keď v oveľa väčšom meradle.

Vždy existuje technické riešenie.

117 649 

Dejiny prúdia ako prívalová povodeň v púšti: voda preteká cez vyprahnutú zem, obtáča sa okolo skál a kaktusov, zhromažďuje sa v priehlbinách, hľadá kanál a okresáva krajinu, každá náhodná udalosť formuje to, čo nasleduje po nej.

Existuje viacero spôsobov, ako zachrániť životy a obnoviť pôvodný stav, v ktorý verí Abby a mnohí iní.

Vo veľkej matici môjho matrioškového mozgu sa prehrávajú verzie našej histórie. V tomto veľkom počítači neexistuje jeden, ale miliardy svetov, každý z nich obývaný ľudskými vedomiami, nenápadne poštuchnutý v ústrety zmene k lepšiemu.

Väčšina ciest vedie k menšiemu krviprelievaniu. Rím a Konštantínopol tu nie sú vydrancované, Cuzco a Vĩnh Long tu nepadnú. Na jednej časovej osi sa východnou Áziou nepreháňajú Mongoli a Mandžuovia, na inej sa vestfálsky model nestane pre svet plánom, ktorý všetko pohltí. V Európe sa k moci nedostane skupina mužov posadnutých vraždením a iná skupina velebiaca smrť sa nezmocní štátnej mašinérie v Japonsku. Obyvatelia Afriky, Ázie, Ameriky a Austrálie tu netrpia pod koloniálnym jarmom, ale sami rozhodujú o svojich osudoch. Otroctvo a genocída nie sú posluhovačmi objavov a bádania a chyby našich dejín sú zažehnané.

Malé populácie nepovstanú a neskonzumujú neprimerané množstvo zdrojov planéty, ani si nevydobyjú monopol na cestu, akou sa bude uberať jej budúcnosť. Dejiny sú vykúpené.

Nie všetky cesty sú však lepšie. Súčasťou ľudskej povahy je temnota, ktorá spôsobuje, že určité konflikty sú nezmieriteľné. Smútim za stratenými životmi, no nemôžem zasiahnuť. Toto nie sú simulácie. Nemôžu byť, ak rešpektujem posvätnosť ľudského života.

Miliardy vedomí, ktoré žijú na týchto svetoch, sú v každom smere rovnako skutočné ako ja. Zaslúžia si toľko slobodnej vôle ako ktokoľvek, kto kedy žil, a musia mať možnosť robiť vlastné rozhodnutia. Aj keď sme tiež mali odjakživa podozrenie, že žijeme vo veľkej simulácii, dávame prednosť inej pravde.

Predstavte si ich ako paralelné vesmíry, ak chcete; nazvite ich sentimentálnymi gestami ženy, ktorá hľadí do minulosti; zavrhnite ich ako symbolické vykúpenie.

Nie je však snom každého druhu dostať druhú šancu a zistiť, či je možné odvrátiť upadnutie do nemilosti, ktorá zatemňuje náš pohľad na hviezdy?

823 543 

Dostali sme správu.

Niekto povytŕhal struny z tkaniva časopriestoru, poslal sled impulzov po každom vlákne Indrovej siete a spojil najvzdialenejšiu explodujúcu novu s najbližším tancujúcim kvarkom.

Galaxia vibruje vysielaním v jazykoch známych, zabudnutých a takých, ktoré ešte len budú vymyslené.

Rozlúštim jedinú vetu.

Príďte do stredu galaxie. Nastal čas zjednotenia. 

Opatrne dám pokyny inteligenciám, ktoré riadia platne tvoriace Dysonov roj, aby sa posunuli ako balančné krídelká na starobylých lietadlách. Platne sa oddelia, akoby škrupiny v matrioškovom mozgu praskali a liahla sa z nich nová forma života.

Statické satelity sa postupne odkláňajú od jednej strany slnka a preberú konfiguráciu Shkadovových trysiek. Vo vesmíre sa otvorí jediné oko, ktoré vyžaruje jasný lúč svetla.

Nerovnováha v solárnej radiácii pomaly začína pohybovať hviezdou a posúvať ju spolu so škrupinovými zrkadlami. Poháňaní ohnivým stĺpom svetla mierime do stredu galaxie.

Niektoré svety obývané ľuďmi nedbajú na túto výzvu. Existuje veľa planét, ktorých obyvatelia dospeli k tomu, že im úplne postačuje celú večnosť skúmať matematické svety neustále sa prehlbujúcej virtuálnej reality a prežiť životy s minimálnou spotrebou energie vo vesmíroch ukrytých v orechových škrupinkách.

Niektorí ako moja dcéra Abby radšej nechajú svoje svieže planéty plné života na pôvodnom mieste ako oázy v nekonečnej púšti vesmíru. Iní budú hľadať útočisko na okraji galaxie, kde chladnejšie prostredie umožňuje efektívnejšie výpočty. Podaktorí, ktorí znovuobjavili niekdajšie radosti života v tele, budú stále dookola zažívať vesmírne opery dobývania a slávy.

Ale príde ich dosť.

Predstavujem si tisíce, státisíce hviezd pohybujúcich sa smerom do stredu galaxie. Niektoré sú obklopené vesmírnymi biotopmi plnými ľudí, ktorí stále vyzerajú ako ľudia. Okolo iných obiehajú stroje, ktoré si len matne spomínajú na svoju pradávnu podobu. Niektorí so sebou privezú planéty obývané tvormi z našej dávnej minulosti alebo tvormi, ktoré som v živote nevidela. Iný privedú hostí, cudzincov, ktorí s nami nezdieľajú rovnakú históriu, ale sú zvedaví na tento samoreprodukujúci sa fenomén s nízkou entropiou nazývajúci sa ľudstvo.

Predstavujem si generácie detí na nespočetných svetoch, ako sledujú nočnú oblohu, na ktorej sa posúvajú a transformujú konštelácie, keď sa hviezdy pohybujú mimo svojej pozície a kreslia kondenzačné stopy na empyreáne.

Zavriem oči. Táto cesta bude trvať dlho. Mala by som si trochu odpočinúť.

OVEĽA, OVEĽA NESKÔR 

Široký trávnik predo mnou siaha temer k zlatistému morskému príboju, od ktorého ho oddeľuje úzky okrový pás pláže. Zapadajúce slnko je jasné a hrejivé a vánok mi jemne pohládza ruky a tvár.

„Mia!“

Obzriem sa a zbadám mamu, ktorá rezko kráča po trávniku a dlhé čierne vlasy sa jej vlnia vo vetre ako chvost šarkana.  

Zovrie ma v prudkom objatí a pritíska si moju tvár na svoju. Vonia ako žiara nových hviezd, ktoré sa rodia v uhlíkoch supernovy, ako čerstvé kométy vynárajúce sa z pravekej hmloviny.

„Prepáč, že meškám,“ povie hlasom tlmeným mojím lícom.

„To je v poriadku,“ poviem a myslím to vážne. Pobozkám ju.

„Dnes je skvelý deň na púšťanie šarkana,“ povie.

Pozrieme sa hore na slnko.

Perspektíva sa posunie závratným spôsobom a teraz stojíme dolu hlavou na detailne vyrezávanej rovine, a slnko je hlboko pod nami. Gravitácia pripútava povrch nad našimi chodidlami k ohnivej guli silnejšie ako akýkoľvek motúzik. Jasné fotóny, v ktorých sa kúpeme, narážajú do zeme a tlačia ju smerom hore. Stojíme na spodnej strane šarkana, ktorý letí čoraz vyššie a vyššie a ťahá nás smerom ku hviezdam.

Chcem jej povedať, že chápem jej túžbu urobiť život veľkolepým, potrebu stlmiť slnko svojou láskou, snahu vyriešiť neriešiteľné problémy a vieru v technické riešenie, hoci vedela, že nie je dokonalé. Chcem jej povedať, že viem o tom, že máme chyby. To však, neznamená, že zároveň nie sme úžasní.

Namiesto toho jej len stisnem ruku a ona mi opätuje stisk.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ povie. „Neboj sa lietania.“

Uvoľním zovretie a usmejem sa na ňu. „Nebojím sa. Už sme skoro tam.“

Svet sa rozžiari svetlom miliónov miliárd sĺnk.


Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová
Obrázok: https://svs.gsfc.nasa.gov/30943