KEN LIU: A V CELKOM INÝCH KONČINÁCH OBROVSKÉ STÁDA SOBOV

Je nad slnko jasné, že poviedky od tohto autora patria k mojim srdcovkám. Sú komplexné, multidimenzionálne, poetické, hlboké a filozofické, no nechýba v nich ani poriadna dávka vizionárstva a vedecko-fantastických konceptov či citlivá analýza medziľudských vzťahov. V poviedke Altogether Elsewhere, Vast Herds of Reindeer, ktorá patrí k osobným favoritom samotného autora a bola napísaná ako reakcia na knihu The World Without Us od Alana Weismana, Ken Liu vykresľuje komplikovaný vzťah medzi matkou a dcérou v období post-singularity. Nejde však o singularitu, ktorú podľa hypotézy všeobecnej teórie relativity nájdeme za horizontom udalostí v strede čiernej diery, ale technologickú singularitu, hypotetický bod v čase, v ktorom sa technologický rozvoj stane nekontrolovateľným a nezvratným, čo bude mať za následok nepredvídateľné zmeny v ľudskej civilizácii. Tento termín spopularizoval Vernor Vinge vo svojej eseji The Coming Technological Singularity: How to survive in the post-human era z roku 1993. Preklad poviedky je zverejnený so súhlasom autora a pre spestrenie som k nemu vytvorila digitálnu ilustráciu. 

Volám sa Renée Tae-O <hviezda> <veľryba> Fayettová. Som šiestačka.

Dnes nemáme vyučovanie. To však nie je dôvod, prečo je tento deň taký špeciálny. Som nervózna a zatiaľ vám nemôžem prezradiť, prečo. Nechcem to zakríknuť.

S kamarátkou Sarah sme v mojej izbe a spoločne pracujeme na našom školskom projekte.

Ešte nie som dosť veľká na to, aby som si vytvorila svoj vlastný svet, no som veľmi spokojná s tým, ktorý som dostala od rodičov. Moju izbu tvorí Kleinova fľaša, takže sa v nej nikdy necítim byť uväznená. Miestnosť zalieva teplé žlté svetlo, ktoré postupne mizne v tme tiahnucej sa do nekonečnej diaľavy. Je staromódna a pripomína dizajny spred rokov, ktoré sa ešte stále usilovali kopírovať starý fyzický svet. Hladký, nekonečný povrch mi však dodáva pocit bezpečia, je to niečo uchopiteľné, vďaka čomu môžem byť v uzavretom priestore a zároveň vonku. Je lepšia než Sarahina izba u nich doma, ktorá pozostáva zo spojitej a nediferencovateľnej Weierstrassovej „krivky“ – samé vrúbkované fraktály bez ohľadu na to, ako zblízka sa pozriete. Nepochybne, je veľmi moderná, no ani raz, keď k nej prídem na návštevu, sa necítim vo svojej koži. Preto oveľa častejšie chodieva ona ku mne.

„Všetko v poriadku? Nepotrebujete niečo?“ opýta sa otec.

Vstúpi „dnu“ a usadí sa na povrchu mojej izby. Projekcia jeho dvadsaťrozmernej postavy do tohto štvorrozmerného priestoru začína ako bodka, ktorá sa postupne mení na pomaly pulzujúci obrys, žiarivý a zlatistý, aj keď trochu hmlistý. Je roztržitý, no mne to neprekáža. Môj otec je interiérový dizajnér a služby firmy Hugo <pravá šípka> <ľavá šípka> Fayette a Z. E. <CJK ideogram 4E2D> <CJK ideogram 4E3D> Pei sú natoľko žiadané, že je neprestajne zaneprázdnený pomáhaním ľuďom s budovaním ich vysnívaných svetov. To, že má na mňa málo času, však neznamená, že nie je dobrým rodičom. Tak napríklad: je natoľko zvyknutý pracovať v oveľa vyšších dimenziách, že štyri dimenzie považuje za neuveriteľne nudné. Moju izbu však aj napriek tomu navrhol ako Kleinovu fľašu, pretože odborníci sa zhodujú na tom, že pre deti je najlepšie vyrastať v štvorrozmernom prostredí.

„Sme v pohode,“ pomyslíme si spolu so Sarah. Otec prikývne a ja mám pocit, akoby chcel so mnou popremýšľať o príčine našej úzkosti. Je tu však Sarah a on cíti, že túto tému nemôže nadhodiť. Po chvíľke sa vytratí preč.

Témou projektu, na ktorom pracujeme, je genetika a dedičnosť. Doktor Bai nám včera na vyučovaní ukázal, ako rozložiť naše vedomia na základné algoritmy a každý z nich ďalej na rutiny a subrutiny, až kým sme sa nedostali k jednotlivým inštrukciám, základnému kódu. Potom nám vysvetlil, ako nám každý z našich rodičov odovzdal niekoľko týchto algoritmov a v procese nášho narodenia došlo k rekombinácii a zamiešaniu rutín, až sa z nás nakoniec stali kompletné osoby, novučičké detské vedomia vo vesmíre.

„Nechutné,“ pomyslela si Sarah.

„Je to úžasné,“ pomyslela som si na to. Páčila sa mi predstava, že každý z mojich ôsmich rodičov mi dal časť seba, no tieto časti sa zmenili a rekombinovali, a vznikla som ja, úplne iná než oni.

Cieľom nášho projektu je vytvoriť naše rodokmene a vypátrať náš pôvod, podľa možnosti až k Antikom. Môj rodokmeň je oveľa jednoduchší, pretože mám iba osem rodičov a každý z nich ich mal ešte menej. Sarah má však šestnásť rodičov a v horných častiach jej rodostromu je to poriadne husté.

„Renée,“ preruší nás otec. „Máš návštevu.“ Jeho obrys teraz nie je ani trochu hmlistý. Tón jeho myšlienok je úmyselne zdržanlivý.

Spoza neho sa vynorí trojrozmerná žena. Jej postava nie je projekciou z vyšších dimenzií – nikdy sa neunúvala ísť za hranice troch. V mojom štvorrozmernom svete vyzerá plocho, nehmotne, ako stará ilustrácia z mojich učebníc. Jej tvár je však krajšia než z mojich spomienok. Je to tvár, ktorú si predstavujem, keď zaspávam, a o ktorej sa mi sníva. Teraz je tento deň skutočne výnimočný.

„Mami!“ pomyslím si a je mi úplne jedno, že moje myšlienky znejú, akoby som bola štvorročným dieťaťom.

Mame a otcovi som napadla ako prvým a požiadali svojich priateľov, aby mi každý z nich dal kúsok seba. Domnievam sa, že svoj talent na matematiku som zdedila po tete Hannah a netrpezlivosť po strýkovi Okorovi. Priateľstvá nenadväzujem ľahko podobne ako teta Rita, a mám rada poriadok vo veciach, rovnako ako strýko Pang-Rei. Väčšinu svojej osobnosti som však dostala od mamy a otca. Na svojom rodostrome som ich vetvy nakreslila ako najhrubšie.

„Zdržíš sa dlhšie?“ pomyslí si otec.

„Nejaký čas to zostanem,“ pomyslí si mama. „Mám na srdci zopár vecí, ktoré jej chcem povedať.“

„Chýbaš jej,“ pomyslí si otec.

„To mi je ľúto,“ pomyslí si mama. Na okamih má problém udržať si na tvári úsmev. „Odviedol si s ňou skvelú prácu.“

Otec sa pozrie na mamu a zdá sa, akoby si chcel ešte niečo pomyslieť, no iba prikývne, obráti sa a jeho obrys sa vytráca. „Prosím, Sophia, príď sa rozlúčiť, keď budeš odchádzať. Neodíď len tak bez rozlúčky ako naposledy.“

*

Mama je Antička z čias pred singularitou. V celom vesmíre ich zostalo len niekoľko stoviek miliónov. Pred nahraním vedomia žila dvadsaťšesť rokov vo fyzickom tele. Jej rodičia – mala iba dvoch – sa nikdy nenahrali.

Moji čiastoční súrodenci si ma niekedy doberali za to, že mám mamu Antičku. Tvrdili, že vzťahy medzi Antikmi a bežnými ľuďmi zriedkakedy fungujú, a preto sa niet čomu čudovať, že nás mama nakoniec opustila. Kedykoľvek si niekto z nich niečo také pomyslel, tak neúprosne som s ním bojovala, až to nakoniec vzdali.

Sarah je vzrušením celá bez seba, že sa môže stretnúť s Antičkou. Mama sa na ňu usmeje a spýta sa, ako sa darí jej rodičom. Chvíľu jej trvá, kým prejde celý zoznam.

 „Asi by som mala ísť,“ pomyslí si Sarah, keď konečne začne venovať pozornosť naliehavým náznakom, ktorými ju celý čas bombardujem.

Keď je Sarah preč, mama podíde ku mne a ja jej dovolím, aby ma objala. Naše algoritmy sa vzájomne prepletú, zosynchronizujeme naše hodiny a naše vlákna zadajú rovnaké semafory. Nechám sa unášať jej dlho neprítomným, a predsa známym rytmom myšlienok, zatiaľ čo ona ma jemne pohládza cez ten môj.

„Neplač, Renée,“ pomyslí si.

„Neplačem.“ A pokúšam sa prestať.

„Zmenila si sa menej, než som čakala,“ pomyslí si.

„To preto, že si sa pretaktovala.“ Mama nežije v dátovom centre. Býva a pracuje na ďalekom juhu v Antarktickom výskumnom dóme, kde niekoľko antických vedcov so špeciálnym povolením na použitie dodatočnej energie po celý rok funguje na pretaktovanom hardvéri a rozmýšľa niekoľkonásobne väčšou rýchlosťou než väčšina ľudstva. Z jej perspektívy plynie život nás ostatných spomalene a hoci sme sa naposledy videli pred rokom, keď som ukončila základnú školu, uplynulo pre ňu veľa času.

Ukážem mame ceny, ktoré som vyhrala v matematických súťažiach, a nové vektorové modely vesmíru, čo som vytvorila. „Som najlepšia z triedy v matematike. Z dvetisíc šesťsto dvadsaťjeden detí. Ocko tvrdí, že mám talent a vraj bude zo mňa taká skvelá dizajnérka ako on.“

Mama sa pri pohľade na moje nadšenie usmeje a rozpovie mi príbehy z čias, keď bola malým dievčatkom. Je skvelou rozprávačkou a ja si dokážem takmer živo predstaviť, akú núdzu a strasti si musela ako uväznená v tele vytrpieť.

„Je to desivé,“ pomyslím si.

„Naozaj?“ Na okamih stíchne. „Myslím, že v tvojom ponímaní áno.“

Potom sa pozrie priamo na mňa a na tvári sa jej zjaví výraz, ktorý ani trochu netúžim vidieť. „Renée, musím ti niečo povedať.“ Naposledy, keď mala tento výraz, oznámila mi, že nás musí opustiť.

„Môj výskumný projekt bol schválený,“ pomyslí si. „Konečne som dostala povolenie na natankovanie rakety a o mesiac vypustíme sondu. Tá o dvadsaťpäť rokov dorazí ku Gliese 581, najbližšej hviezde s planétou, na ktorej podľa našich predpokladov môže existovať život.“

Mama mi vysvetľuje, že sonda bude viezť robota, do ktorého sa dá preniesť ľudské vedomie. Po tom, ako pristane na novej planéte, nainštaluje parabolickú anténu namierenú na Zem a vyšle späť signál na znak toho, že bezpečne pristála. Po prijatí signálu – o ďalších dvadsať rokov – sa pomocou silného vysielača do sondy naprieč prázdnym priestorom prenesie rýchlosťou svetla vedomie astronauta. Keď tam dorazí, astronaut sa usídli v robotovi, aby preskúmal nový svet.

„Tým astronautom budem ja,“ pomyslí si.

Snažím sa pochopiť, ako to myslí. „Znamená to, že tam bude tvoje druhé ja? V tele z kovu?“

„Nie,“ pomyslí si jemne. „Do dnešného dňa sa nám nepodarilo skopírovať kvantové výpočty vedomia bez toho, aby sa pritom nezničil originál. Nepôjde tam moja kópia. Pôjdem tam ja.“

„A kedy sa vrátiš?“

„Už sa nevrátim. Nemáme k dispozícii dosť antihmoty na to, aby sme na novú planétu vyslali dostatočne veľký a výkonný vysielač, a preniesli vedomie späť. Iba samotná výroba paliva na vypustenie malej sondy nám trvala stovky rokov a stála nás obrovské množstvo energie. Pokúsim sa poslať späť čo najviac dát z môjho výskumu, no už navždy tam zostanem.“

„Navždy?”

Urobí prestávku a poopraví sa. „Sonda bude odolná a nejaký čas vydrží, nakoniec však podľahne zubu času.“

Predstavím si svoju mamu uväznenú po zvyšok života v tele robota, ktorý sa na mimozemskom svete pokazí, zhrdzavie a rozpadne. Moja matka zomrie.

„To znamená, že nám spolu zostáva už iba štyridsaťpäť rokov,“ pomyslím si.

Prikývne. Štyridsaťpäť rokov je nič v porovnaní s prirodzeným kolobehom života, večnosťou.

Som taká rozzúrená, že na okamih vôbec nedokážem myslieť. Mama sa ku mne pokúsi priblížiť, no cúvnem.

Nakoniec sa zmôžem na otázku. „Prečo?“

„Osudom ľudstva je bádanie. Náš druh musí rásť, rovnako, ako ty rastieš ako dieťa.“

To nedáva zmysel. Tu, vo vesmíre dátového centra predsa existujú nekonečné svety, ktoré sa dajú preskúmať. Každý človek si môže vytvoriť svoj vlastný svet, ba dokonca aj svoje multiverzum, ak sa mu zachce. V škole sme skúmali a približovali si spletité kvartérne Juliove množiny, ktoré sa vyznačujú takou nadpozemskou krásou, až sa chvejem, keď naprieč nimi letíme. Otec pomohol rodinám navrhnúť svety s toľkými rozmermi, že ich nedokážem obsiahnuť rozumom. V dátovom centre je viac románov, hudby a umenia, ako si dokážem vychutnať za celý svoj život, hoci siaha do večnosti. Čo dokáže v porovnaní s tým ponúknuť nejaká trojrozmerná planéta existujúca vo fyzickom svete?

Neunúvam sa nechať si svoje myšlienky pre seba. Želám si, aby mama pocítila môj hnev.

„Kiežby som si stále mohla vzdychnúť,“ pomyslí si mama. „Renée, ani zďaleka to nie je také isté. Čistá krása matematiky a fantastické krajiny sú síce nesmierne očarujúce, no nie sú skutočné. V okamihu, keď sme získali nekonečnú kontrolu nad domnelou existenciou, ľudstvo o niečo prišlo. Uzavreli sme sa do seba a stali sme sa samoľúbymi. Zabudli sme na hviezdy a svety, ktoré tam vonku existujú.“

Nereagujem. Snažím sa znovu nerozplakať.

Mama odvráti tvár. „Ach, ako by som ti to len vysvetlila...“

„Odchádzaš, pretože chceš odísť,“ pomyslím si. „Ja som ti v skutočnosti ukradnutá. Nenávidím ťa. Už ťa v živote nechcem vidieť. “

Mama si na to nič nepomyslí. Trochu sa prikrčí, a aj keď jej nevidím do tváre, všimnem si, že plecia sa jej takmer nebadateľne chvejú.

Hoci som naozaj naštvaná, natiahnem sa a pohladím ju po chrbte. Nikdy som nedokázala byť tvrdá na svoju mamu. Musela som to zdediť po otcovi.

„Renée, pôjdeš so mnou na výlet?“ pomyslí si. „Ozajstný výlet.“

*

„Pripoj sa k dátovému kanálu, Renée. Odlietame,“ povie mama.

Na okamih ma premôžu dáta, ktoré mi zaplavujú myseľ. Som pripojená ku kamere a mikrofónu údržbárskeho letúna, ktoré prekladajú zvuk a svetlo do vzorcov, na aké som zvyknutá. Zároveň som však pripojená aj k výškomeru, gyroskopu a akcelerometeru a tieto neznáme vnemy sa nedajú prirovnať k ničomu, čo som doteraz cítila.

Kamera ukazuje, ako odlietame a pod nami vidno dátové centrum, čiernu kocku uprostred bieleho ľadového poľa. Toto je náš domov, hardvérové základy všetkých svetov vo vesmíre. Jeho steny sú popretkávané drobnými otvormi v tvare včelích plástov, aby mohol nimi prúdiť studený vzduch. Ten ochladzuje vrstvy horúceho kremíka a grafénu, plné svištiacich elektrónov vykresľujúcich vzory, ktoré tvoria moje vedomie a vedomia ďalších tristo miliárd ľudských bytostí.

Počas toho, ako stúpame, sa objavujú zhluky menších kociek, automatizovaných tovární Longyearbyenu, a potom hlboké modré vody Adventfjordenu s plávajúcimi ľadovcami. Dátové centrum je dosť veľké na to, aby ich prevýšilo, no fjord spôsobuje, že vyzerá ako miniatúra.

Uvedomím si, že som vlastne nikdy nezažila fyzický svet. Šok zo všetkých tých nových vnemov „mi vyráža dych“, ako by si pomyslela mama. Tieto staromódne výrazy sa mi páčia, aj keď občas celkom nerozumiem, čo znamenajú.

Pohybové vnemy mi spôsobujú závraty. Tak teda takéto je byť Antikom z mäsa a kostí? Toto vzpieranie sa neviditeľným gravitačným putám, ktoré vás pripútavajú k zemi? Je to neuveriteľne obmedzujúci pocit.

No na druhej strane je to aj zábava.

Opýtam sa mamy, ako dokáže tak rýchlo počítať z hlavy, aby udržala letún v rovnováhe. Výpočty dynamickej spätnej väzby potrebné na stabilizáciu letúna stúpajúceho proti gravitácii sú také zložité, že nestíham držať krok – a to som naozaj dobrá v matematike.

„Ach, v tomto prípade sa riadim inštinktom,“ pomyslí si mama. A zasmeje sa. „Si digitálna domorodkyňa. Nikdy si sa nevyskúšala postaviť sa a udržať rovnováhu, však? Tu máš, prevezmi na minútku riadenie. Vyskúšaj si, ako sa lieta.“

V skutočnosti je to jednoduchšie, než som očakávala. Prebudí sa vo mne nejaký hmlistý, ale efektívny algoritmus, ktorého existenciu som si doteraz neuvedomovala, a nadobudnem cit pre to, ako narábať s hmotnosťou a vyvažovať ťah.

„No vidíš, koniec-koncov, si moja dcéra,“ pomyslí si mama.

Lietanie vo fyzickom svete je oveľa väčšia zábava než vznášanie sa v priestore s n rozmermi. Neporovnateľne väčšia.

Náš smiech prerušia otcove myšlienky. Nie je s tu nami. Jeho myšlienky prichádzajú cez komunikátor. „Sophia, dostal som odkaz, ktorý si mi nechala. Čo to robíš?“

„Prepáč, Hugo. Odpustíš mi to? Už nikdy ju neuvidím. Chcem, aby to pochopila, ak dovolíš.“

„V živote nebola v letúne. To je šialené – “

„Pred odchodom som sa postarala o to, aby mal doplna nabitú batériu. A sľubujem, že dám pozor to, koľko energie spotrebujeme.“ Mama sa na mňa pozrie. „Nikdy by som neohrozila jej život.“

„Budú vás v pätách, keď zbadajú, že chýba údržbársky letún.“

„Požiadala som o pracovnú prestávku v letúne a bolo mi vyhovené,“ pomyslí si mama s úsmevom. „Zomierajúcej žene predsa neuprú posledné želania.“

Komunikátor sa na chvíľu odmlčí a potom prídu otcove myšlienky: „Prečo si nikdy, keď sa jedná o teba, nedokážem pomyslieť nie? Ako dlho to potrvá? Vynechá školu?“

„Vyzerá to na dlhý výlet. Myslím si však, že stojí za to. Ty ju budeš mať navždy. Ja chcem len kúsok z nej na čas, čo mi ešte zostáva.“

„Dávaj si pozor, Sophia. Milujem ťa, Renée.“ „Aj ja teba, oci.“

*

Ocitnúť sa v letúne je niečo, čo zažije len málokto. Na začiatok treba povedať, že ich je len veľmi málo. Energia, ktorá je potrebná na denný let v údržbárskom letúne, vystačí na hodinové napájanie celého dátového centra. A prvoradou povinnosťou ľudstva je sebazáchova.

Preto sa o údržbu pravidelne starajú iba údržbárski operátori alebo opravárske roboty a väčšina ľudí, digitálnych domorodcov, sa týchto prác ujme len výnimočne. Fyzická forma sa mi nikdy predtým nezdala mimoriadne zaujímavá. No teraz, keď som tu, mi pripadá byť vzrušujúca. Bezpochyby to možno pripísať nejakej mojej antickej časti, ktorú som zdedila po mame. Letíme ponad more a neskôr divoký európsky les s vysokánskymi dubmi, borovicami a smrekmi, ktoré sú tu a tam prerušené otvorenými trávnatými priestranstvami so stádami zvierat. Mama na ne ukáže a prezradí mi ich mená: zubry, tury, tarpany a losy. „Ešte pred päťsto rokmi,“ pomyslí si, „bola toto všetko poľnohospodárska pôda plná klonov niekoľkých symbiotických rastlín závislých na človeku. Celá infraštruktúra, zdroje celej planéty, sa používali na obživu pár miliárd ľudí.“

Neveriacky na ňu pozriem.

„Vidíš ten kopec so sobom v diaľke? Kedysi tam bolo veľké mesto menom Moskva – ešte predtým, ako ho zaplavila rieka Moskva a bolo pochované pod bahnom. Pamätám si jednu báseň od Antika menom Auden, ktorý zomrel dávno pred singularitou. Volá sa „Pád Ríma.“

Zdieľa so mnou výjavy z básne: stáda sobov, zlatisté polia, vyľudňujúce sa mestá, dážď, večný dážď, pohládzanie opustenej ulity sveta.

„Pekné, však?“

Vychutnávam si spoločné chvíle, no vzápätí mi napadne, že by som asi nemala. Mama nakoniec aj tak odíde a ja by som mala byť na ňu stále naštvaná. Je láska k lietaniu, k týmto pocitom, ktoré sa dajú zažiť vo fyzickom svete, dôvodom, prečo chce odísť?

Hľadím na svet míňajúci sa pod nami. Myslela som si, že svet, ktorý má iba tri rozmery, je plochý a nezaujímavý. V skutočnosti to však nie je pravda. Jeho farby sú žiarivejšie než všetko ostatné, čo som doteraz videla, a vyznačuje sa náhodnou krásou, o akej sa mi ani nesnívalo.

Teraz, keď som videla svet, sa nám ho s otcom možno podarí matematicky zrekonštruovať a bude na nerozoznanie od skutočného. Podelím sa o tento nápad s mamou.

„Ja však budem vedieť, že nie je skutočný,“ pomyslí si mama. „A to úplne mení situáciu.“

V mysli si dookola prehrávam jej slová.

Letíme ďalej a občas zastaneme, vznášajúc sa nad zaujímavými zvieratami a historickými pamiatkami – teraz už len pláňami plnými úlomkov skla, pretože betón dávno odplavilo preč a oceľ zhrdzavela na prášok – a mama mi v mysli rozpráva ďalšie príbehy. Nad Tichom oceánom klesneme, aby sme pohľadali veľryby.

„Do tvojho mena som vložila komponent <veľryba>, pretože keď som bola v tvojom veku, tieto stvorenia som milovala,“ pomyslí si mama. „Boli vtedy veľmi vzácne.“

Hľadím na vynárajúce sa veľryby, ktoré skáču a plieskajú chvostmi o hladinu. Ani trochu nepripomínajú veľrybu v mojom mene.

V Amerike sa zdržíme nad medvedími rodinkami, ktoré na nás hľadia bez najmenšej známky strachu, koniec-koncov, údržbársky letún má približne veľkosť medvedice. Napokon sa dostaneme na ostrov pri atlantickom pobreží vytvorený ústím rieky, ktorý pokrývajú husté stromy, prerušované pozdĺž pobrežia mokraďami a riekami pretkávajúcimi pevninu.

Južnému okraju ostrova dominujú ruiny mesta. Sčerneté, prázdne kostry veľkých mrakodrapov, ktoré sú už dávno bez okien, sa vypínajú vysoko nad okolitú džungľu ako kamenné stĺpy. V ich tieni zbadáme kojoty a jelene hrajúce sa na schovávačku.

„Práve sa pozeráš na zvyšky Manhattanu, ktorý bol kedysi jedným z najväčších miest. Tu som vyrastala.“

Mama mi potom v mysli rozpráva o časoch, keď Manhattan zažíval slávu, hemžil sa ľuďmi z mäsa a kostí a pohlcoval toľko energie ako čierna diera. Ľudia žili po jednom alebo po dvoch v obrovských miestnostiach a mali stroje, ktoré ich prevážali, ochladzovali alebo zohrievali, pripravovali im jedlo a prali oblečenie, a vykonávali iné zázraky, zatiaľ čo do ovzdušia vypúšťali závratné množstvá uhlíka a jedov. Každá osoba premrhala toľko energiu, koľko by vystačilo miliónom vedomí bez fyzických potrieb.

Potom nastala singularita a keď odišla posledná generácia ľudí žijúcich v tele – či už do náruče smrti alebo do dátového centra – obrovské mesto stíchlo. Dažďová voda prenikla do prasklín, múrov a základov, zamrzla a roztopila sa, a ešte viac ich narušila, až sa budovy nakoniec zrútili ako stromy počas dávnej hrôzostrašnej ťažby dreva. Praskajúci asfalt vychrlil semená a úponky a mŕtve mesto kúsok po kúsku ustupovalo pred zelenou silou života.

„Budovy, ktoré zostali stáť, boli postavené v čase, keď to ľudia preháňali s inžinierstvom vo všetkých oblastiach.“

Dnes nikomu ani len nenapadne spomenúť inžinierstvo. Budova skladajúca sa z fyzických atómov je neefektívna, nepružná, obmedzená a spotrebúva priveľa energie. Učili ma, že inžinierstvo je umením temných čias, kým ľudia neprišli na lepší spôsob. Bity a qubity sú oveľa civilizovanejšie a prenechávajú voľný priestor našej predstavivosti.

Mama sa pousmeje nad mojimi myšlienkami. „Znieš ako tvoj otec.“

Pristane na otvorenom priestranstve s jasným výhľadom na opustené mrakodrapy.

„Toto je skutočný začiatok nášho výletu,“ pomyslí si. „Nezáleží na tom, koľko máme času, ale čo urobíme s časom, ktorý máme k dispozícii. Nezľakni sa, Renée. Ukážem ti niečo, čo súvisí s časom.“

Prikývnem.

Mama aktivuje rutinu na podtaktovanie procesorov letúna tak, aby to jeho batérie vydržali, zatiaľ čo naše vedomie nadobudne slimačiu rýchlosť.

Svet okolo nás naberá na obrátkach. Slnko sa pohybuje po oblohe čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, až kým nie je z neho iba svetlý pás klenúci sa ponad svet zahalený do trvalého súmraku. Okolo nás vyrastajú stromy a tiene sa otáčajú a krútia. Zvieratá sa približujú príliš rýchlo na to, aby sa dali vnímať. Pozorujeme mrakodrap zakončený oceľovými stupňovitými kupolami, ktoré stúpajú nahor ako vztýčená kopija, postupne sa ohýbajú a nakláňajú sa s meniacimi sa ročnými obdobiami. Niečo na jeho tvare pripomínajúcom ruku, ktorá sa načahuje za oblohou a vzápätí ochabne, sa ma hlboko dotkne.

Mama nastaví procesory späť na normálnu rýchlosť a uvidíme padať hornú polovicu budovy, ktorá sa za série hlasného praskotu zrúti ako odtrhnutý ľadovec a strhne so sebou niekoľko okolitých budov.

„Urobili sme vtedy veľa nesprávnych, ale aj zopár správnych vecí. Toto je mrakodrap Chrysler Building.“ V jej myšlienkach cítiť nekonečný smútok. „Bol to jeden z najkrajších ľudských výtvorov. Nič, čo vytvoril človek, však netrvá večne, Renée, a dokonca aj dátové centrum sa jedného dňa rozpadne v procese tepelnej smrti vesmíru. Naozajstná krása však pretrvá, aj keď všetko reálne musí zomrieť.“

Od chvíle, keď sme sa vydali na tento výlet, uplynulo štyridsaťpäť rokov, no mne sa zdalo, akoby prešiel jediný deň.

*

Otec nechal moju izbu presne v takom stave, v akom som ju opustila.

Po štyridsiatich piatich rokoch vyzerá inak. Do svojej postavy pridal ďalšie rozmery a jeho farba je ešte zlatšia. Ku mne sa však správa tak, akoby som odišla iba včera. Vážim si jeho ohľaduplnosť.

Keď sa chystám na spánok, otec mi povie, že Sarah už skončila školu a založila si rodinu. Teraz má svoje vlastné malé dievčatko.

Trochu z tej správy zosmutniem. Podtaktovanie je zriedkavé a môže spôsobiť, že človek sa cíti pozadu. Budem sa ju však usilovne snažiť dobehnúť a napokon, skutočné priateľstvo predsa prežije akúkoľvek skúšku času.

Dlhý deň, ktorý som strávila s mamou, by som nevymenila za nič na svete.

„Chcela by si si zmeniť dizajn svojej izby?“ pomyslí si otec. „Čo povieš na nový začiatok? Kleinovu fľašu máš už nejaký ten čas. Môžeme si pozrieť niektoré súčasné návrhy založené na osemrozmerných anuloidoch alebo použiť päťdimenzionálnu sféru, ak sa ti pozdáva minimalistický dizajn.“

 „Ocko, Kleinova fľaša je fajn.“ Na okamih stíchnem. „Keď si odpočiniem, možno si skúsim vytvoriť trojrozmernú izbu.“

Pozrie sa na mňa a zamarí sa mi, že vo mne zbadá niečo nové, čo neočakával. „Samozrejme,“ pomyslí si. „Si pripravená vytvoriť si vlastný dizajn.“

Otec je pri mne, keď zaspávam.

„Chýbaš mi,“ pomyslí si. Nevie, že ešte nespím. „Keď sa Renée narodila, vložil som do jej mena hviezdu, pretože som vedel, že jedného dňa pôjdeš ku hviezdam. Som dobrý v plnení snov iným. Tento jeden sen ti však nedokážem splniť. Šťastnú cestu, Sophia.“ Vytratí sa z mojej izby.

Predstavím si mamino vedomie rozosiate pomedzi hviezdy ako elektromagnetická stuha, ktorá sa trbliece v medzihviezdnom prachu. Na vzdialenej planéte pod mimozemskou oblohou na ňu čaká robotická schránka, ktorá postupom času zhrdzavie, znehodnotí sa a nakoniec sa rozpadne.

Bude šťastím celá bez seba, keď opäť ožije.

Zaspím a sníva sa mi o mrakodrape Chrysler Building.

Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová 
Ilustrácia: Jana Regulyová