ALIETTE DE BODARD: IMERZIA

Aliette de Bodard je francúzsko-americká softvérová inžinierka a autorka špekulatívnej fikcie s francúzsko-vietnamskými koreňmi. Jej poviedka Immersion si v roku 2012 vyslúžila prestížne ocenenia Nebula Award a Locus Award v kategórii Najlepšia poviedka. Ako uvádza v poznámkach na svojej stránke, zamerala sa v nej na problematiku kultúrnej dominancie, prenikanie kultúrnych noriem dominantnej kultúry do menších kultúr a kultúrnu kolonizáciu, ktorá so sebou vždy neprináša iba zblíženie a porozumenie, ale môže mať aj devastačné následky. Poviedka je rovnako ako jej mnohé ďalšie poviedky a novely zasadená do univerza Xuya, v ktorom sa odvíja alternatívna história –  Čína predbehne Európu a objaví Ameriku skôr než Kolumbus, Ázia získa dominantné postavenie a vo vesmíre vznikajú konfuciánske galaktické impériá inšpirované vietnamskou a čínskou kultúrou. Preklad je uverejnený so súhlasom autorky a nechýba k nemu ani moja ilustrácia, pri ktorej som strávila veľa zimných večerov.

Ráno už poriadne nevieš, kto vlastne si. 

Stojíš pred zrkadlom – mihoce sa a chveje, a odráža iba to, čo chceš vidieť – oči, ktoré sa zdajú byť príliš široké a pokožku, ktorá pôsobí priveľmi bledo. Z klimatizačného systému kabíny sa šíri zvláštny, cudzí zápach, nie je to kadidlo ani cesnak, ale niečo iné, niečo neurčité, čo si kedysi poznala. 

Máš už na sebe oblečenie – nie priamo na svojom tele, ale zvonku, tam, kde na tom záleží, tvoj avatar je zahalený do modrej, čiernej a zlatej, do štýlových šiat scestovanej ženy s dobrými konexiami. V momente, keď sa odvraciaš od zrkadla, obraz sa na okamih rozostrí a na teba hľadí iná žena vo fádnych hodvábnych šatách: menšia, územčistejšia a v každom ohľade horšia – cudzinka, akási vzdialená spomienka, ktorá úplne stratila význam.

* 

Quy bola na pristávacích dokoch a pozorovala prilietajúce vesmírne lode. Samozrejme, mohla si vybrať ktorékoľvek iné miesto na stanici Dlhovekosť a postarať sa o to, aby sa kanál zo siete pripojil k jej routeru – a sledovať pomalý tanec lodí na svojom zornom poli, ako skĺzavajú do kolísok pristávacích podov, akoby sa pred ňou odohrával reverzný pôrod. Stáť na hale kozmodrómu však malo niečo do seba – ten nenapodobiteľný pocit blízkosti, ktorý sa jednoducho nedal zažiť v Záhradách zlatého kapra alebo v Chráme azúrového draka. Pretože tu, práve tu, kde ju od pristávacích podov delilo len niekoľko vrstiev kovu, mala pocit, že balansuje na okraji vzduchoprázdna, ponorená v chlade, nedýchajúc ani vzduch, ani kyslík. Takmer si vedela predstaviť, že nie je ničím viazaná, akoby sa konečne vrátila ku zdroju všetkého. 

V týchto časoch bola väčšina lodí galaktická – človek by si myslel, že bývalých veliteľov Dlhovekosti by nezávislosť stanice nepotešila, ale teraz, keď sa vojna skončila, bola čistým zdrojom zisku. Prilietajúce lode chrlili stabilný prúd turistov – ich oči boli príliš okrúhle a rovné, ich čeľuste príliš hranaté a ich tváre mali nezdravý odtieň ružovej pripomínajúci nedopečené mäso, ktoré zostalo pridlho na slnku. Kráčali s ľahkosťou a sebadôverou príznačnou pre ľudí s imerzérmi: na chvíľu sa zastavili a obdivovali odporúčané pamätihodnosti, a potom sa presunuli na dopravnú stanicu, kde sa dohadovali v učebnicovej rongštine, aby sa odviezli do hotelov, ktoré im boli odporučené – dôverne známe predstavenie, aké Quy vídavala po väčšinu svojho života, jednoliata masa cudzincov valiacich sa na stanicu ako invázia stonožiek či pijavíc. 

Quy ich však aj tak pozorovala. Pripomínali jej obdobie strávené na Prime, opojné študentské časy plné hlučných barov a búrlivých víkendov, a učenia sa na skúšky v poslednej minúte, bezstarostné obdobie, ktoré už nikdy v živote nezažije. Túžila, aby sa tie časy vrátili späť, a zároveň sa nenávidela za svoju slabosť. Vzdelanie na Prime, ktoré jej malo vydláždiť cestu do vyšších vrstiev staničnej spoločnosti, jej neprinieslo nič okrem pocitu odlúčenia od rodiny, rastúcej samoty, nespokojnosti a bezcieľnosti, ktoré nedokázala opísať slovami. 

Pravdepodobne by sa odtiaľ celý deň ani nepohla, keby na okraji jej zorného poľa nezablikala značka superponovaná routerom. Správa od Druhého strýka. 

„Dieťa.“ Jeho tvár bola bledá a strhaná a pod očami mal tmavé kruhy, akoby nespal. Je možné, že to tak aj bolo – keď ho Quy videla naposledy, bol zavretý s jej sestrou Tam a pokúšal sa zorganizovať dodávku na svadbu – päťsto zimných melónov a šesť sudov najlepšej rybacej omáčky zo stanice Prosperita. „Príď do reštaurácie.” 

„Dnes mám voľno," povedala Quy a jej slová vyzneli mrzutejšie a detinskejšie, ako zamýšľala. 

Tvár Druhého strýka sa skrútila do niečoho, čo matne pripomínalo úsmev, hoci mal veľmi slabý zmysel pre humor. Jazva, ktorú utŕžil vo vojne za nezávislosť, žiarila nabielo na drsnom pozadí – skrúcala sa sem a tam, akoby ho to miesto stále bolelo. „Viem, no potrebujem ťa. Máme dôležitého zákazníka.“ 

„Galaktika,“ povedala Quy. To bol jediný dôvod, prečo by zavolal ju, a nie niektorého z jej bratov alebo bratrancov. Jej rodina si z nejakého zvláštneho dôvodu myslela, že štúdium na Prime jej umožnilo nahliadnuť do spôsobu myslenia Galaktikov – aspoň niečo užitočné, keď už nedosiahla úspech, v ktorý dúfali. 

„Áno. Dôležitý muž, šéf miestnej obchodnej spoločnosti.“ Druhý strýko na jej zornom poli sa ani len nepohol. Quy videla, ako cez jeho tvár prelietavajú lode, pomaly sa zoraďujú pred komorami a ako kvet orchidey sa pre nimi otvára diera. Babičkinu reštauráciu poznala ako vlastnú dlaň; nakoniec, bola Taminou sestrou a videla tržby i to, ako im pomaly ubúda klientela, pretože ich vznešenejší zákazníci sa sťahovali do lepších častí stanice, a rovnako aj prílev turistov s obmedzeným rozpočtom, ktorí mali primálo času na drahé jedlá pripravované z tých najvyberanejších surovín. 

„V poriadku,“ povedala. „Prídem.“ 

*

Počas raňajok uprene hľadíš na jedlo rozložené na stole: chlieb, džem a nejakú zafarbenú tekutinu – na okamih máš výpadok, kým sa nespustí imerzér a nepripomenie ti, že je to káva, silná a čierna, presne taká, akú si vždy dávaš. 

Áno. Káva. 

Zdvihneš šálku k perám – tvoj imerzér ťa jemne pomkne, pripomenie ti, kde ju uchopiť, ako ju zdvihnúť, ako byť vo všetkých možných ohľadoch pôvabná a elegantná, ako byť za každých okolností nenútenou modelkou. 

„Je trochu prisilná,“ ospravedlňuje sa tvoj manžel. Sleduje ťa z druhého konca stola s výrazom na tvári, ktorý nedokážeš interpretovať. A to je zvláštne, veď nemala by si náhodou vedieť všetko, čo sa dá vedieť o výrazoch – nemal by mať imerzér zaznamenané vo svojej databáze všetko o galaktickej kultúre, nemal by ťa poštuchnúť? Je však podozrivo ticho a táto skutočnosť ťa desí viac než čokoľvek iné. Imerzéry predsa nikdy nezlyhávajú. 

„Ideme?“ povie tvoj manžel – a na chvíľu ti vypadne jeho meno, kým si naň opäť nespomenieš – Galen, áno, Galen, pomenovaný po nejakom lekárovi zo Starej Zeme. Je vysoký, s tmavými vlasmi a bledou pokožkou – jeho avatar sa príliš nelíši od jeho skutočného vzhľadu, u galaktických avatarov je to zriedkavé. Práve ľudia ako ty musia najtvrdšie pracovať na tom, aby sa prispôsobili, pretože je na vás toľko vecí, ktoré upútavajú pozornosť – roztiahnuté oči skrúcajúce sa do tvaru nočných motýľov, tmavšia pokožka, menšia, zakrpatená postava, ktorá viac pripomína chlebovník než palmovú ratolesť vlniacu sa vo vetre. To však nevadí: dajú sa z vás urobiť dokonalí ľudia, môžete si nasadiť imerzér a stať sa niekým iným, niekým so svetlou pokožkou, niekým vysokým a krásnym. 

Aj keď, v skutočnosti je to už pekne dlho, čo si si svoj imerzér nezložila, však? Je to len myšlienka – chvíľkový okamih, ktorý čoskoro nadobro zmetie záplava informácií z imerzéra, malé šípky, ktoré upriamujú tvoju pozornosť na chlieb a kuchyňu, a vyleštený kov stola – ktoré všetko zasadzujú do kontextu a ako lotosový kvet otvárajú pred tebou vesmír. 

„Áno,“ povieš. „Poďme!“ Zapletie sa ti jazyk – existuje oslovenie, ktorú si mala použiť, výraz, ktorý si mala vysloviť namiesto strohej galaktickej vety. Nič ti však nenapadne a cítiš sa ako pole cukrovej trstiny po žatve – zhorené strnisko bez najmenšieho náznaku sladkosti.

  *

Druhý strýko, samozrejme, trval na tom, aby si Quy na stretnutie vzala imerzér – pre každý prípad, povedal upokojujúco a diplomaticky ako vždy. Quy ho ako napotvoru nevedela nájsť tam, kde ho naposledy nechala. Po poslaní správy zvyšku rodiny dostala najcennejšie informácie od bratranca Khanha, ktorému sa zdalo, že videl, ako Tam prechádza obytnými priestormi a zbiera každý kúsok galaktickej technológie, čo sa jej dostal pod ruku. Tretia teta, ktorá zachytila Khanhovu správu na rodinnom komunikačnom kanáli, sa nesúhlasne pohoršovala.

„Tam. To dievča je vždy hlavou kdesi v oblakoch. Snívaním sa ešte nikomu nepodarilo nalúpať ryžu.“ 

Quy na to nepovedala ani slovo. Jej vlastné sny sa scvrkli a odumreli po tom, ako sa vrátila z Primu a neuspela v mandarínskych skúškach na Dlhovekosti. Bolo však dobré mať nablízku Tam, niekoho, kto sa vedel povzniesť nad reštauráciu, nad úzky okruh rodinných záujmov. Okrem toho, ak by nedržala so svojou sestrou, kto iný by s ňou držal? 

Tam nebola v spoločných priestoroch na horných poschodiach. Quy vrhla pohľad smerom k výťahu vedúcemu do babičkiných uzavretých izieb, ale pochybovala o tom, že by Tam nahromadila galaktické technológie len preto, aby si ju uctila. Namiesto toho sa vybrala rovno na nižšie poschodie, ktoré ona a Tam zdieľali s deťmi zo svojej generácie. 

Ich obytný priestor bol hneď vedľa kuchyne a zdalo sa, že vôňa cesnaku a rybacej omáčky je úplne všade – samozrejme, najmladšia generácia vždy skončila na dolnom poschodí so všetkými zápachmi a hurhajom, ktorý narobil zástup čašníčok odnášajúcich jedlo do jedálne. 

Tam našla sedieť v malej kabíne, ktorá slúžila ako spoločenský priestor. Zariadenia porozkladala po podlahe – boli tu dva imerzéry (Tam a Quy boli zrejme jedinými členmi rodiny, ktorým tak málo záležalo na imerzéroch, že ich nechávali len tak pohodené), sadu vzdialenej zábavy, ktorá bola zamestnaná vysielaním akýchsi príbehov o deťoch pobehujúcich po terraformovaných planétach a ešte niečo, čo Quy nedokázala úplne identifikovať, pretože to Tam rozložila na súčiastky: ležalo to na stole ako vypitvaná ryba, všade samé kovové časti a optické komponenty. 

V istom momente však Tam očividne začal celý proces nudiť, pretože práve dojedala raňajky, sŕkajúc rezance z misy s polievkou. Musela ju dostať z kuchynských zvyškov, pretože Quy poznala tú vôňu, cítila na jazyku štipľavosť vývaru – maminho jedla, a to stačilo na to, aby jej začalo škvŕkať v žalúdku, hoci mala na raňajky ryžové koláčiky. 

„Zasa ti to nedá pokoj,“ povedala Quy s povzdychom. „Mohla by si môj imerzér láskavo vynechať zo svojich pokusov?“ 

Tam sa ani len nepokúšala tváriť prekvapene. „Nezdá sa mi, že by si sa bohvieako vyžívala v jeho používaní, veľká sestrička.“ 

„To, že ho nepoužívam, neznamená, že je tvoj,“ povedala Quy, hoci to nebol skutočný dôvod. Nevadilo jej, že si Tam požičiava jej veci, a v skutočnosti by bola najradšej, keby si imerzér už nikdy viac nemusela nasadiť – nenávidela ten pocit, ktorý v nej imerzéry vyvolávali, to nejasné vnímanie, keď sa systém zmocňoval jej mozgu, aby jej mohol dať tie najlepšie telesné podnety. Boli však chvíle, keď sa od nej očakávalo, že si ho nasadí: vždy, keď jednala so zákazníkmi či obsluhovala stoly, alebo počas prípravných stretnutí na veľké oslavy. 

Tam samozrejme neobsluhovala hostí – tak sa zdokonalila v logistike a vo všetkom, čo malo dočinenia so systémom stanice, že väčšinu času trávila pred obrazovkou alebo pripojená k staničnej sieti. 

„Malá sestrička?“ povedala Quy. 

Tam položila paličky vedľa misky a urobila obšírne gesto rukami. „V poriadku. Tu ho máš. Vždy predsa môžem použiť svoj.“ 

Quy hľadela na veci porozkladané po stole a položila otázku, ktorá sa jej natískala. „Ako si pokročila?“ 

Tam mala na starosti sieťové pripojenia a údržbu siete v reštaurácii. Jej koníčkom boli technológie. Galaktické technológie. Rozoberala veci, aby zistila, ako fungujú, a pretvárala ich na nové. Jej vrhnutie sa na zábavné jednotky umožnilo reštaurácii nastaviť okolité zvuky – staromódnu rongskú hudbu pre galaktických zákazníkov a recitácie najnovších básní pre miestnych obyvateľov. 

Pri imerzéroch sa však zasekla: tieto vecičky mali nechutné zabezpečenia. Dali sa roztvoriť napoly, dala sa v nich vymeniť batéria, no ďalej ste sa nedostali. Tamin posledný pokus ju takmer stál ruky. 

Súdiac podľa jej výrazu nebola pripravená opäť pokúšať osud. „Musí byť za tým rovnaká logika.“ 

„Ako za čím?“ neodpustila si otázku Quy. Zo stola vzala svoj imerzér a zbežne skontrolovala, či je na ňom skutočne jej sériové číslo. 

Tam ukázala na súčiastky povaľujúce sa po stole. „Umelá inteligencia pre písanie literatúry. Malý strojček, ktorý tvorí ľahké zábavné romány.“ 

„To nie je to isté...“ Quy sa skontrolovala a čakala na Tamino vysvetlenie. 

„Vyberá si existujúce kultúrne normy a vytvára z nich celistvý, uspokojivý naratív. Ako napríklad ľudia, ktorí si razia svoju vlastnú cestu a bojujú s mimozemšťanmi o ovládnutie planéty, tie veci, ktoré nás na Dlhovekosti sotva oslovia. Veď sme v živote ani len nevideli planétu.“ Tam ostro vydýchla s očami upretými napoly na rozkúskovaného umelého pisateľa literatúry, napoly na niečo, čo zastieralo jej víziu. „Presne tak, ako keď imerzéry vezmú danú kultúru a naservírujú ju tak, aby sme sa s ňou dokázali stotožniť: jazyk, gestá, zvyky, kompletný balík. Musia mať rovnakú architektúru.“ 

„Stále nechápem, čo s tým chceš urobiť.“ Quy si nasadila imerzér a upravila si tenkú kovovú sieťku okolo hlavy, až kým jej nesedel. Vo chvíli, keď sa rozhranie synchronizovalo s jej mozgom, ňou šklblo. Pohla rukami a nastavila niektoré funkcie na výkon, ktorý bol nižší než továrenské nastavenie – tá prekliata vec sa vždy sama od seba resetovala na továrenské nastavenie – mala podozrenie, že to nebola náhoda. Obklopila ju trblietavá mriežka: jej avatar, ktorý okolo nej pomaly nadobúdal tvar. Stále dokázala vidieť miestnosť – mriežka bola len trochu nepriehľadná – ale, nebesia, ako len neznášala ten pocit, akoby to celkom nebola ona. „Ako vyzerám?“ 

„Strašne. Tvoj avatar vyzerá, akoby zomrel alebo niečo podobné.“ 

„Ha-ha-ha,“ povedala Quy. Jej avatar bol bledší a vyšší než ona: väčšina zákazníkov sa zhodla na tom, že vďaka nemu vyzerá nádherne. V podobných momentoch bola Quy rada, že ho má na sebe, aby nezbadali hnev v jej tvári. „Neodpovedala si na moju otázku.“ 

Tam sa zaleskli oči. „Len si spomeň na veci, ktoré sme nemohli robiť. Toto je najlepší kus technológie, aký nám kedy Galaktici priniesli.“ 

Čo v skutočnosti nebolo nič moc, ale to Quy nemusela hovoriť nahlas. Tam totiž veľmi dobre vedela, čo si myslí o Galaktikoch a ich prázdnych sľuboch. 

„Je to aj ich zbraň.“ Tam zatlačila na zábavnú jednotku. „Rovnako ako ich knihy a ich hologramy, a ich živé hry. Pre nich je to v pohode – nastavia si imerzéry na turistické hodnoty a od neviemakého idiota, ktorý napísal rongský skript pre túto vec, získajú presne to, čo potrebujú na zorientovanie sa v cudzom prostredí. Ale my – my ich uctievame. Celý čas nosíme na sebe galaktické imerzéry. Hráme sa na nich, pretože nás do toho tlačia a my sme dostatočne naivní na to, aby sme sa poddali.“ 

„A ty si myslíš, že to môžeš napraviť?“ Quy si nemohla pomôcť. Nešlo o to, že by potrebovala, aby ju niekto presviedčal: na Prime v živote nevidela imerzéry. Boli to veci pre turistov, a aj keď občania cestovali z jedného mesta do druhého, jednoducho predpokladali, že vedia dosť na to, aby to zvládli. Stanice, ich bývalé kolónie, však boli zaplavené imerzérmi. 

Tamine oči sa leskli rovnakou krutosťou ako oči rebelov v historických hologramoch. „Ak ich dokážem rozobrať, dokážem ich aj nanovo zložiť a rozpojiť logické obvody. Dokážem nám dať jazyk a nástroje, ktoré nám pomôžu narábať s nimi bez toho, aby nás pohltili.“ 

Dievča s hlavou v oblakoch, ako povedala Tretia teta. O Tam sa nikdy nedalo povedať, že by mala priemerné ciele. Alebo že by nedosiahla to, čo si vzala do hlavy, keď som tak nad tým rozmýšľala. A každá revolúcia musí niekde začať – nezačala sa vojna Dlhovekosti za nezávislosť jedinou básňou a nespravodlivým uväznením básnika, ktorý ju napísal? 

Quy prikývla. Verila Tam, hoci nevedela, do akej miery. „To dáva zmysel. No teraz už musím ísť, inak ma Druhý strýko stiahne z kože. Uvidíme sa neskôr, malá sestrička.“

  *

Keď s manželom prechádzaš popod širokú klenbu reštaurácie, pozrieš sa hore, na kaligrafiu, ktorá tvorí jej znak. Imerzér ti ho preloží ako „Kuchyňa sestry Hai“ a začne ti poskytovať podrobné informácie o pozadí podniku: jedálny lístok a najodporúčanejšie jedlá – keď prechádzate popri rôznych stoloch, zvýrazní položky, o ktorých si myslí, že by ti mohli chutiť, od zrolovaných ryžových knedličiek až po vyprážané krevety. Varuje ťa pred exotickejšími jedlami ako nakladané prasacie uši, fermentované mäso (máš si naň dávať pozor, pretože jeho názov sa mení v závislosti od toho, v ktorom staničnom dialekte si ho objednáš) alebo páchnuce ovocie durianu, ktoré tunajší obyvatelia tak zbožňujú. 

Zdá sa, že tu niečo nehrá, prebehne ti mysľou, keď sa snažíš nasledovať Galena, ktorý je už ďaleko pred tebou a kráča vpred s rovnakým sebavedomím, s akým si žije svoj život. Ľudia sa pred ním rozostupujú; čašníčka s pekným mladým avatarom sa pred ním ukloní, on však tomu nevenuje pozornosť. Vieš, že taká podriadenosť ho znervózňuje; vždy sa sťažuje na zastarané zvyky na palube Dlhovekosti, na nerovnosti a absenciu demokratickej vlády – myslí si, že je len otázkou času, kedy sa zmenia a prispôsobia, aby zapadli do galaktickej spoločnosti. Ty – ty si matne spomínaš na to, ako ste sa kedysi dávno pohádali, ale teraz si už viac nevieš vybaviť slová, ba ani dôvod, prečo – dáva to zmysel, všetko to dáva zmysel. Galaktici povstali proti tyranii Starej Zeme, zhodili svoje okovy a získali právo určiť si svoj vlastný osud a každá ďalšia stanica a planéta urobí to isté, nakoniec povstanú proti diktatúram, ktoré im bránia v pokroku. A tak je to správne, vždy to tak bolo správne. 

Ako nepozvaný hosť zastaneš pri stole a sleduješ dve mladé ženy, ktoré paličkami jedia kuracie mäso – vo vzduchu sa vznáša vôňa rybacej omáčky a citrónovej trávy, štipľavá a neznesiteľná ako zhnité mäso – nie, nie, o to nejde, vidíš pred sebou obraz ženy tmavej pleti, ktorá prináša na stôl misku s dusenou ryžou, jej ruky sú plné tej istej vône a ústa ti zvlhnú očakávaním... 

Mladé ženy na teba hľadia: majú na sebe štandardné avatary, tie najnižšie z radu – ich oblečenie je krikľavou zmesou červenej a žltej, so zvláštnym, nepohodlným strihom od lacných návrhárov a tváre sa im trasú, vďaka čomu zahliadneš náznak tmavšej pleti pod červeňou ich líc. Vyzerá to lacno, nevkusne, a celkovo nevhodne, a si rada, že nie si jednou z nich. 

„Môžem ti nejako pomôcť, staršia sestra?“ opýta sa jedna z nich. 

Staršia sestra. Oslovenie, po ktorom si predtým pátrala, jedna z vecí, ktorá sa zjavne vytratila z tvojej mysle. S námahou hľadáš slová, ale všetko, čo ti imerzér navrhne, je neutrálne a neosobné oslovenie, o ktorom inštinktívne vieš, že je nesprávne – je to niečo, čo by za takýchto okolností použili iba cudzinci a outsideri. „Staršia sestra,“ zopakuješ nakoniec, pretože ti na um nezíde nič iné. 

„Agnes!“ 

Je to Galenov hlas, ktorý prichádza z diaľky – na krátky okamih sa zdá, akoby mal imerzér opäť výpadok, pretože vieš, že máš veľa mien, a že Agnes je meno, ktoré ti dali v galaktickej škole, také, ktoré pri vyslovovaní nedokáže prekrútiť Galen ani jeho priatelia. Spomínaš si na rongské mená, čo ti dala tvoja matka na Dlhovekosti, detské lásky a tvoje meno, ktorým ťa oslovovali v dospelosti. 

Be-Nho, Be-Yeu. Thu – Jeseň, ako spomienka na červené javorové listy na planéte, ktorú si nikdy nepoznala. 

Odtiahneš sa od stola a snažíš sa zakryť, ako sa ti chvejú ruky.

*  

Keď Quy prišla, Druhý strýko už na ňu čakal, a rovnako aj zákazníci. 

„Meškáš,“ napísal Druhý strýko na súkromnom kanáli, hoci to vyznelo tvrdo len spolovice, akoby to bol celý čas čakal. Akoby nikdy naozaj neveril, že sa na ňu môže spoľahnúť – a to ju zabolelo. 

„Dovoľte, aby som vám predstavil svoju neter Quy,“ povedal Druhý strýko v galaktickom jazyku mužovi vedľa seba. 

„Quy,“ zopakoval muž a jeho imerzér dokonale vystihol nuansy jej mena v rongštine. Vyzeral presne podľa jej očakávaní: vysoký, len s tenkou vrstvou avatara, niečím, čo mu jemne zúžilo bradu a oči a trochu zväčšilo hruď. Obyčajné kozmetické vylepšenia. Keď vzal človek do úvahy všetky aspekty, na Galaktika vyzeral dobre. Pokračoval v galaktčtine: „Volám sa Galen Santos. Teší ma, že vás spoznávam. Toto je moja žena Agnes.“ 

Agnes. Quy sa otočila a po prvýkrát sa pozrela na ženu – a trhlo ňou. Nebolo vidieť nič, len hrubú vrstvu avatara, takú hustú a takú komplexnú, že nedokázala ani len odhadnúť, aké telo sa ukrýva vnútri. 

„Teší ma, že vás spoznávam.“ Quy sa intuitívne uklonila postupujúc od mladšieho k staršiemu so spojenými rukami – na rongský spôsob, nie galaktický – a videla, ako Agnesiným telom prebehol sotva postrehnuteľný záchvev. Quy však bola všímavá, bola taká odjakživa. Jej imerzér na ňu kričal a nahováral jej, aby natiahla obe ruky s dlaňami nahor na galaktický spôsob. Ignorovala ho: ešte stále bola v štádiu, keď dokázala rozlíšiť svoje myšlienky od myšlienok imerzéra. 

Druhý strýko opäť prehovoril – jeho vlastný avatar bol svetlý, bola to jeho bledšia verzia. „Ak som správne pochopil, hľadáte miesto na banket.“ 

„Áno, presne tak.“ Galen si k nemu pritiahol kreslo a ponoril sa doň. Všetci nasledovali jeho príklad, aj keď nie s rovnakou plynulou, arogantnou ľahkosťou. Keď si Agnes sadla, Quy videla, ako ňou šklblo, akoby si práve spomenula na niečo nepríjemné. „Budeme oslavovať piate výročie nášho sobáša a obaja sme sa zhodli na tom, že túto príležitosť chceme náležite osláviť.“ 

Druhý strýko prikývol. „Rozumiem,“ povedal a poškrabal sa na brade. „Srdečne vám blahoželám.“ 

Galen prikývol. „Mysleli sme si –“ odmlčal sa a pozrel na svoju ženu pohľadom, ktorý Quy nedokázala celkom interpretovať – jej imerzér sa zadrhol, ale bolo na tom niečo zvláštne povedomé, niečo, čo by mala vedieť pomenovať. „Niečo na rongský štýl,“ povedal nakoniec. “Veľký banket pre sto ľudí s tradičnými jedlami.” 

Quy takmer cítila, aký je Druhý strýko spokojný. Taký veľký banket bol príšerne náročný na logistiku, ale udržal by reštauráciu nad vodou po celý rok alebo ešte dlhšie, ak sa im podarí zjednať dobrú cenu. Niečo však nebolo v poriadku – niečo – 

„Aká je vaša predstava?“ spýtala sa Quy – nie však Galena, ale jeho manželky. Manželka – Agnes, čo pravdepodobne nebolo meno, s ktorým prišla na tento svet, mala na sebe hrubého avatara a zdalo sa, že neodpovie, ba ani len neprehovorí. Quy sa v mysli začínal vynárať strašný obraz. 

Agnes neodpovedala. Presne podľa očakávaní. 

Druhý strýko sa ujal slova a snažil sa zahnať trápnu situáciu obšírnym mávaním rukami. „Celé prasa, áno?“ povedal. Pošúchal si ruky, bolo to zvláštne gesto, aké uňho Quy nikdy nevidela – galaktický výraz spokojnosti. „Horká melónová polievka, taniere Drak a Fénix, pečené prasa, Jadeit pod horou. Vyratúval všetky tradičné jedlá na svadobný banket – nebol si istý, ako ďaleko chce cudzinec zájsť. Vynechal čudnejšie veci, ako sú žraločie plutvy alebo sladká červená fazuľová polievka. 

„Áno, presne to by sme chceli. Však, miláčik?“ Galenova manželka sa nepohla, ani neprehovorila. Galenova hlava sa otočila k nej a Quy sa konečne podarilo zachytiť jeho výraz. Očakávala pohŕdanie alebo nenávisť, ale nie, bola to utrápenosť. Úprimne ju miloval a nevedel pochopiť, čo sa deje. 

Ach, títo Galaktici. Nedokáže rozoznať imerzér, keď ho má rovno pred očami? Ale napokon, ako povedala Tam, Galaktici mali zriedkavo podobný problém – nenosili imerzéry dlhšie než niekoľko dní na nízkych nastaveniach, ak vôbec zašli až tak ďaleko. Väčšina žila v presvedčení, že to, že sú Galaktikmi, im otvorí všetky dvere. 

Druhý strýko a Galen jednali, dohadovali sa o cenách a ponuke; Druhý strýko znel čoraz viac ako galaktický turista, a ako rozhovor pokračoval, bol stále agresívnejší a trval na čoraz nižších a nižších štandardoch. Quy to však už bolo jedno: sledovala Agnes. Sledovala nepreniknuteľného avatara – ženu s červenými vlasmi oblečenú do šiat, ktoré boli posledným výkrikom módy z Primu, s pehami na pokožke a náznakom hviezdneho opálenia na tvári. To však nebolo to, čím bola vo vnútri; do čoho sa imerzér hlboko zažral. 

Vôbec to nebolo to, kým bola v skutočnosti. Tam mala pravdu, všetky imerzéry by mali byť rozobraté a koho by trápilo, keby vybuchli? Už aj tak narobili dosť zla. 

Quy chcela vstať a strhnúť zo seba svoj imerzér, ale nemohla to urobiť, vonkoncom nie uprostred vyjednávania. Namiesto toho vstala a podišla bližšie k Agnes; dvaja muži sa na ňu sotva pozreli, príliš zaneprázdnení dohadovaním ceny. „Nie si v tom sama,“ povedala po rongsky, dosť potichu na to, aby to nik nezačul. 

Opäť ten zvláštny, trhaný záblesk. „Musíš si to dať dolu,“ povedala Quy, no nedostala nijakú odpoveď. Impulzívne chytila druhú ženu za ruku, cítila, ako jej ruky prenikajú priamo cez avatara imerzéra a dotýkajú sa teplého, pevného tela. 

*

Počuješ, ako na pozadí vyjednávajú – ide to ťažko, pretože rongský muž sa tvrdohlavo drží svojich zbraní a odmieta dať priestor Galenovmu náporu. Všetko je to veľmi vzdialené, predmet intelektuálneho štúdia; imerzér ťa z času na čas na niečo upozorní, interpretuje toto a tamto gesto, pomkýna ťa sem a tam – musíš sedieť vzpriamene a ticho a podporovať svojho manžela – a tak sa usmievaš ústami, ktoré sú akoby zlepené dokopy. 

Po celý čas na sebe cítiš pohľad rongského dievčaťa, páliaci ako ľadová voda, ako pohľad draka. Ani sa od teba nepohne, jej ruka spočíva na tebe, zvierajúc tvoju ruku silou, ktorú by si u nej nečakala. Jej avatara tvorí iba tenučká vrstva a dokážeš ju pod ním vidieť: okrúhla tvár v tvare mesiaca farby škorice – nie, nie je to farba korenín, ba ani čokolády, ale jednoducho farba, ktorú si vídavala po celý svoj život. 

„Musíš si to dať dolu“, povie. Ani sa nepohneš, no premýšľaš, o čom to rozpráva. 

Daj si to dolu. Daj si to dolu. Čo si dať dolu? 

Imerzér. 

A náhle sa rozpomenieš – na večeru s Galenovými priateľmi, na to, ako sa zabávali na vtipoch rozprávaných príliš rýchlo na to, aby si ich pochopila. Prišla si domov so slzami na krajíčku a pristihla si sa pri tom, ako siahaš po imerzéri na svojom nočnom stolíku, cítiac jeho chladivú tiaž vo svojich rukách. Myslela si si, že Galenovi by sa páčilo, keby si hovorila jeho jazykom, že by sa menej hanbil za to, ako nekultivovane pôsobíš na jeho priateľov. A potom si zistila, že všetko bolo v poriadku, pokiaľ si mala nastavenia na maximálnych hodnotách a nezložila si si ho zo seba. A potom...a potom si v ňom chodila a spávala, a neukazovala si svetu nič iné, iba avatara, ktorého imerzér vytvoril, a nevidela si nič iné okrem toho, čo pre teba vybral a označil. A potom... 

Potom sa všetko vymklo spod kontroly, však? Už si viac nedokázala programovať sieť, nedokázala si sa pozerať na útroby strojov, prišla si o prácu v technologickej spoločnosti a prišla si do Galenovej kabíny, blúdiac po miestnosti ako prázdna schránka, duch samej seba – akoby si už zomrela, ďaleko od domova a všetkého, čo pre teba znamenal. A potom – potom sa už imerzér viac nedal zložiť. 

*

„Čo to má znamenať, mladá žena?“ 

Druhý strýko vstal a otočil sa ku Quy – jeho avatar horel hnevom a jeho bledá pokožka bola poškvrnená nepeknou červeňou. „Ak dovolíš, my dospelí sme uprostred jednania o niečom veľmi dôležitom.“ Za iných okolností by sa mohlo stať, že Quy ustúpi, ale jeho hlas a reč tela boli úplne galaktické a pôsobil na ňu ako cudzinec – nahnevaný cudzinec, ktorého objednávku jedla zle pochopila a z ktorého by sa neskôr vysmievala, sediac v Taminej izbe so šálkou čaju v lone za dôverne známeho slovného sprievodu svojej dumajúcej sestry. 

„Ospravedlňujem sa,“ povedala Quy, no ani trochu to nemyslela vážne. 

„To je v poriadku,“ povedal Galen. „Nechcel som...“ odmlčal sa a pozrel na svoju ženu. „Nemal som ju tu priviesť.“ 

„Mali by ste ju vziať k lekárovi,“ povedala Quy, prekvapená vlastnou smelosťou. 

„Myslíš, že som to neskúšal?“ V jeho hlase bolo počuť trpkosť. „Dokonca som ju vzal do najlepších nemocníc na Prime. Pozrú sa na ňu a povedia, že to nemôžu dať dolu...Že by ju ten šok zabil. A keby aj nie... Roztiahol ruky a nechal pomedzi ne padať vzduch, akoby to boli zrniečka prachu.“ „Ktovie, či by prišla k sebe?“ 

Quy cítila, ako sa červená. „Ospravedlňujem sa.“ A tento raz to myslela vážne. 

Galen nedbanlivo, vzdušne mávol rukou jej smerom, ona však videla bolesť, ktorú sa snažil skryť. Spomenula si, že podľa Galaktikov slzy nie sú dosť mužné. „Takže sme dohodnutí?“ opýtal sa Galen Druhého strýka. „Za milión kreditov?“ 

Quy rozmýšľala o bankete, o jedle na stoloch a o tom, ako si Galen namýšľa, že by to Agnes pripomenulo jej domov. O tom, ako by to nakoniec bolo odsúdené na neúspech, pretože všetko by sa aj tak prefiltrovalo cez imerzér a pre Agnes by nezvýšilo nič, len exotická hostina plná neznámych chutí. „Je mi to ľúto,“ povedala opäť, no nikto ju nepočúval, a odvrátila sa od Agnes s hnevom v srdci, so silnejúcim pocitom, že nakoniec bolo aj tak všetko na nič.

  *

„Je mi to ľúto,“ povie dievča – stojí a odtiahne ruku z tvojho ramena, a ty akoby si vnútri cítila trhlinu, akoby sa v tebe niečo snažilo vymaniť a vyslobodiť sa z tvojho tela. Neodchádzaj, chceš povedať. Prosím, neodchádzaj. Prosím, nenechávaj ma tu. 

No všetci si podávajú ruky, usmievajúc sa a tešiac sa z dohody, ktorú uzavreli – ako žraloky, pomyslíš si, ako tigre. Dokonca aj rongské dievča sa od teba odvrátilo a vzdalo sa ťa, lebo ťa považuje za beznádejný prípad. Spolu so strýkom odchádzajú preč, každý z nich svojou cestou späť do vnútorných priestorov reštaurácie, späť do svojho domova. 

Prosím, neodchádzajte. 

A zrazu akoby niečo iné prevzalo kontrolu nad tvojím telom, sila, ktorej si si nebola vedomá. Keď sa Galen vracia do hlavnej miestnosti reštaurácie, späť do hluku a dráždivých vôní jedla – kurčaťa na citrónovej tráve s dusenou ryžou, presne ako ho robievala tvoja matka – odvrátiš sa od svojho manžela a nasleduješ dievča. Najskôr pomaly a z diaľky, a potom sa rozbehneš tak, že ťa už nik nezastaví. Kráča rýchlo – vidíš, ako si strhla svoj imerzér z tváre a zhnusene ho šmarila dolu na postranný stolík. Vidíš ju vstúpiť do miestnosti a nasleduješ ju dnu. 

Obe dievčatá hľadia priamo na teba, tá, ktorú si nasledovala a druhá, mladšia, vstávajúc spoza stola, za ktorým sedela – obe také neznáme a zároveň také známe. Ústa majú otvorené, no nevychádza z nich nijaký zvuk. 

V tom okamihu – keď hľadíte jedna na druhú, zamrznuté v čase – zbadáš na stole rozložené vnútornosti galaktických strojov. Vidíš masu nástrojov, rozobraté stroje a imerzér, napoly roztiahnutý pred nimi a jeho dve polovice roztvorené ako rozbité vajce. A pochopíš, že sa ich pokúšali otvoriť a reverzne ich upraviť, a vieš, že sa im to v nikdy v živote nepodarí. Nie kvôli poistkám, ani galaktickým šifrám, aby si zachovali svoje legendárne duševné vlastníctvo, ale kvôli niečomu omnoho hlbšiemu. 

Toto je galaktická hračka vytvorená galaktickou mysľou – každá jej vrstva, každé logické spojenie v nej vyžaruje myslenie, ktoré je týmto dievčatám úplne cudzie. Na presvedčenie, že môžeš vziať celú kultúru a zredukovať ju na algoritmus, že jazyk a zvyky možno zredukovať na jednoduchú sadu pravidiel, treba Galaktika. Pre tieto dievčatá sú veci oveľa zložitejšie a nikdy nepochopia, ako funguje imerzér, pretože nevedia rozmýšľať ako Galaktici, nikdy v živote tak nebudú rozmýšľať. Človek nedokáže rozmýšľať ako Galaktik, ak sa nenarodí do tej kultúry. 

Alebo sa do toho rok čo rok nezmyselne nenadroguje. 

Zdvihneš ruku – máš pocit, akoby sa pohybovala medom. Rozprávaš – snažíš sa formulovať slová cez jednotlivé vrstvy myšlienok imerzéra. 

„Viem o tom svoje,“ povieš a tvoj hlas znie chrapľavo a slová zapadajú jedno do druhého ako laserový lúč a máš pocit, že sú správne, tak ako nič za posledných päť rokov. „Dovoľte mi, aby som vám pomohla, mladšie sestričky.“ 

Venované Rochite Loenen-Ruiz za rozhovory, ktoré ma inšpirovali k napísaniu tejto poviedky.

Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová 
Ilustrácia: Jana Regulyová
Konzultácie: Ing. Juraj Ilavský, PhD.