KEN LIU: SKUTOČNÍ UMELCI
Prednedávnom sa spustil veľký ošiaľ v súvislosti s najnovším vývojom v oblasti umelej inteligencie a virtuálny priestor zaplavili vygenerované umelecké portréty či postrehy z četovania s AI. Mnohí neskrývali nadšenie, iní mali zmiešané pocity. A umelci z platformy ArtStation začali s AI protestmi, lebo sa ukázalo, že umel(eck)á inteligencia je taká dobrá aj preto, lebo sa bez ich vedomia učila aj na ich dielach. V tomto kontexte som si automaticky spomenula na príbeh Real Artists, ktorý pred dvanástimi rokmi napísal jeden z mojich najobľúbenejších autorov špekulatívnej fikcie, skvelý človek a vizionár Ken Liu. V roku 2017 bol podľa neho nakrútený aj krátky film Real Artists ovenčený mnohými cenami a nomináciami. Poviedka odohrávajúca sa v blízkej budúcnosti je súčasťou knihy The Hidden Girl and Other Stories a jej preklad je uverejnený so súhlasom autora. A tradične nechýba ani moja ilustrácia.
„Ste naozaj dobrá,“ povedal kreatívny riaditeľ Len Palladon, prezerajúc si Sophiin životopis.
Sophia prižmurovala oči pred zlatistým kalifornským slnkom, ktoré na ňu dopadalo cez obrovské okná konferenčnej miestnosti. Mala chuť uštipnúť sa, aby sa uistila, že sa jej to len nesníva. Bola naozaj tu, v kultovom areáli filmového štúdia Semaphore Pictures na pohovore s legendárnym Palladonom.
Oblizla si suché pery. „Odjakživa som chcela robiť filmy.“ Dodatok „pre Semaphore“ si nechala pre seba. Nechcela pôsobiť príliš zúfalo.
Palladon mal po tridsiatke a na sebe pohodlné šortky a obyčajné šedé tričko s kresbou na prednej strane, mužom mávajúcim veľkým kladivom nad železničným klincom. Bol priekopníkom v oblasti filmovej tvorby podporovanej počítačom, pomáhal pri vývoji najstaršieho firemného softvéru a režíroval prvý film od štúdia Semaphore s názvom Mezozoikum.
Prikývol a pokračoval: „Vyhrali ste scenáristickú súťaž štúdia Zoetrope, získali ste vynikajúce známky z techniky a humanitných vied a vyslúžili ste si skvelé odporúčania od svojich profesorov z filmových štúdií. Určite to nebolo ľahké.“
Sophii sa zdalo, že je trochu bledý a unavený, akoby celý čas trávil zavretý vnútri a nie vonku na zlatistom kalifornskom slnku. Pomyslela si, že Palladon a jeho animátori určite robia nadčasy, aby splnili termín – pravdepodobne dokončujú nový film, ktorý má mať premiéru toto leto.
„Verím v tvrdú prácu,“ povedala Sophia. V skutočnosti mu chcela povedať, že dobre vie, čo znamená stráviť celú noc pred editačnou pracovnou stanicou a vyčkávať, kým sa dokončí renderovanie, a to všetko len preto, aby bol človeku dopriaty prvý pohľad na víziu ožívajúcu na obrazovke. Bola pripravená.
Palladon si zložil okuliare na čítanie, usmial sa na ňu a vzal spoza seba tablet. Dotkol sa obrazovky a posunul ho cez stôl smerom k Sophii. Bolo na ňom pustené video.
„A je tu ešte tento fanúšikovský film, ktorý vo svojom životopise nespomínate. Vytvorili ste ho z našich filmov zostrihaním a pospájaním záberov a stalo sa virálnym. Niekoľko miliónov pozretí za dva týždne, ak sa nemýlim? Našim právnikom ste spôsobili pekný hlavybôľ.“
Sophia pocítila rozčarovanie. Vždy tušila, že z toho môže byť problém. Keď však vo svojej e-mailovej schránke našla pozvánku na pohovor od štúdia Semaphore, pomedzi výkriky a výskanie od radosti sa odvážila uveriť, že vedúci štúdia tento drobný film akosi prehliadli.
Sophia si spomenula, ako bola na Mezozoiku. Mala vtedy sedem rokov. Svetlá zhasli, jej rodičia stíchli, ozvali sa prvé tóny zvučky štúdia Semaphore a ona sa neodvážila ani pohnúť.
Počas nasledujúcich dvoch hodín v temnom kine, zhypnotizovaná dobrodružstvami digitálnych postáv na plátne, sa zamilovala. Vtedy ešte netušila, že v živote nebude nikoho milovať tak, ako milovala štúdio, ktoré ju dokázalo rozplakať a rozosmiať, štúdio, ktoré vytvorilo Mezozoikum.
Film od štúdia Semaphore bol pojmom. Nie, nešlo len o technologické majstrovstvo digitálnej animácie a počítačovej grafiky, ktoré boli lepšie než skutočnosť. Iste, nemožno poprieť pôsobivosť týchto vymožeností, no bola to najmä konzistentná schopnosť vyrozprávať veľkolepý príbeh, tvoriť filmy so srdcom, pobaviť a pohnúť šesťročným, šestnásťročným či šesťdesiatročným divákom, ktorá zo štúdia urobila skutočnú ikonu hodnú lásky.
Sophia videla každý ich film stovky krát. Opakovane si ich kupovala vo všetkých digitálnych formátoch, ktoré postupne vychádzali: disky, komprimované súbory na stiahnutie, bezstratové kodeky, vylepšené, ešte viac vylepšené a supervylepšené verzie.
Do najmenšieho detailu poznala všetky scény a dokázala spamäti odrecitovať každý riadok dialógov. Dokonca filmy už viac nepotrebovala, pretože si ich dokázala prehrať v hlave.
Začala navštevovať hodiny filmovej tvorby a robiť vlastné krátke filmy, túžobne si želajúc, aby boli také úžasné ako klasiky od štúdia Semaphore. Pokroky vo vývoji digitálnych filmárskych nástrojov jej umožnili dosiahnuť pôsobivé efekty, a to dokonca aj s malým rozpočtom. No bez ohľadu na to, koľkokrát prepísala scenáre či ako dlho do neskorých hodín sedela v editačných laboratóriách, výsledky jej úsilia boli absurdné, trápne, na smiech. Sama ich nedokázala vystáť, a nieto ich ešte ukázať ostatným.
„Nenechaj sa odradiť,“ povedal jej profesor, keď videl, ako prepadá zúfalstvu. „Dala si sa na to, lebo si chcela vytvoriť niečo krásne. Tvorivá práca si však vyžaduje čas, veľa času. Skutočnosť, že teraz tak veľmi nenávidíš vlastnú prácu, len dokazuje, že máš dobrý vkus. A dobrý vkus je tým najcennejším nástrojom dobrého umelca. Len tak ďalej. Jedného dňa budeš rovnako dobrá ako tí najlepší z najlepších. Jedného dňa vytvoríš niečo, čo budeš dokonca aj ty sama považovať za krásne.“
Vrátila sa k filmom od štúdia, rozložila ich na časti a opäť poskladala v úsilí odhaliť ich tajomstvo. Už sa na ne viac nepozerala ako obyčajný fanúšik, ale ako reverzná inžinierka.
Keďže mala dobrý vkus, nemohla si pomôcť, no postupne v nich začala odhaľovať aj drobné nedostatky. Filmy od tvorcov štúdia Semaphore neboli také dokonalé, ako si myslela. Tu a tam sa našli drobnosti, ktoré by sa dali vylepšiť. A niekedy dokonca aj veľké veci.
Zablúdila do temných zákutí internetu, aby zistila, ako rozlúštiť šifrovacie kódy na svojich filmových súboroch ošetrených digitálnymi právami, naimportovala ich do editačných staníc a pretvorila ich tak, aby zodpovedali jej novej vízii.
A potom sa v tme pohodlne usadila za počítač a znovu si pozrela svoju upravenú verziu Mezozoika. Na konci plakala. Bol lepší. Výborný film prerobila na ešte lepší, ešte dokonalejší.
Mala pocit, akoby tento dokonalý film existoval už odjakživa, no miestami bol ukrytý pod závojom vydanej verzie. Jednoducho len vošla dnu a odhalila krásu pod ním.
Túto víziu sa nedalo nezdieľať so svetom. Zamilovala sa do krásy štúdia Semaphore a krása túžila po slobode.
„Ja...ja...“ Sophia si uvedomila, že zatvárala oči pred realitou. Odmietala pomyslenie na to, že pravdepodobne porušila zákon, a to už len tým, že upravenú verziu zverejnila na internete. Nemala naporúdzi žiadnu dobrú odpoveď. „Keď ja tak veľmi milujem filmy od vášho štúdia...“ Hlas sa jej zadrhol.
Palladon zdvihol ruku a zasmial sa. „Upokojte sa. Myslím si, že to bolo výborné.“ Dôvodom, prečo som povedal personálnemu oddeleniu, aby po vás poslali lietadlo, nebola vaša žiadosť ani životopis, ale vaša nelegálne upravená verzia.
„Páčila sa vám?“ Sophia neverila vlastným ušiam.
Palladon prikývol. „Ktorú zo svojich úprav považujete za najvydarenejšiu?“
Sophia neváhala. Nad touto otázkou neraz premýšľala. „Filmy od štúdia Semaphore sú úžasné, no ešte o niečo viac, keď ste chlapcom. Zmenila som Mezozoikum tak, aby bol film fantastický aj pre dievčatá.“
Palladon hľadel na Sophiu ponorený do myšlienok. Sophia zadržala dych.
„To dáva zmysel,“ povedal napokon. „Väčšinu našich zamestnancov tvoria muži. Celé roky hovorím, že v procese potrebujeme viac žien. Nemýlil som sa vo vás: skutočná umelkyňa urobí všetko preto, aby sa naplnila veľká vízia, dokonca aj keď to znamená pracovať s umením niekoho iného.“
„Hotovo?“
Sophia prikývla a odovzdala Palladonovi stoh podpísaných právnych dokumentov. Vysvetlil jej, že skôr, ako jej ponúkne miesto, chce ju trochu zasvätiť do tvorivého procesu, aby mala predstavu, do čoho ide. Aby bola zabezpečená ochrana obchodných tajomstiev štúdia Semaphore, musela podpísať poriadne drakonickú zmluvu o mlčanlivosti.
Sophia ani na sekundu nezaváhala. Dozvedieť sa, ako štúdio robí svoju mágiu, bol jej celoživotný sen.
Palladon ju viedol radom dlhých chodieb lemovaných zavretými dverami. Sophia sa rozhliadala a predstavovala si, čo sa za nimi skrýva. Svetlé, otvorené pracovné priestory, kde si každý zamestnanec môže vyzdobiť svoju kóju a vyjadriť tak svoju kreativitu? Legendárne konferenčné miestnosti s farebným legom a japonskými hračkami na rozprúdenie tvorivých štiav umelcov a inžinierov? Serverové miestnosti plné vlastného počítačového hardvéru, ktorý celú túto mágiu umožňuje? Kreatívni a talentovaní umelci pohodlne opretí v sedacích vakoch, ktorí sa pohrávajú so zárodkom nápadu, pridávajú jednotlivé vrstvy a leštia ho dovtedy, kým sa nezačne ligotať v celej svojej kráse ako perla?
Dvere zostali zatvorené.
Palladon nakoniec zastal pred jednými z nich a odomkol ich kľúčom. Spolu so Sophiou vstúpili do tmy na druhej strane.
Ocitli sa v projekčnej kabíne s výhľadom na malé kino. Sophia sa pozrela cez okno kabíny a napočítala asi šesťdesiat miest na sedenie, z ktorých bola približne polovica zaplnená. Publikum bolo úplne pohltené filmom premietaným vpredu na veľkej obrazovke. Kabínu napĺňal bzukot projektorov.
„Je to...?“ Sophia pritlačila nos na sklo. Srdce jej bilo až kdesi v krku. Zabudla dokončiť otázku.
„Áno,“ odpovedal Palladon. „Toto je prvá verzia nášho ďalšieho filmu „Mezozoikum sa vracia“. Je to príbeh o chlapcovi, ktorý stretne dinosaura a dostane nadčasové lekcie o priateľstve a rodine.“
Sophia sledovala žiarivé postavy na obrazovke a priala si, aby mohla byť dolu medzi divákmi zahĺbenými do filmu.
„Takže toto je testovacie premietanie?“
„Nie, toto je spôsob, ako sa film tvorí.“
„Nerozumiem.“
Palladon prešiel k radu obrazoviek na druhej strane projekčnej kabíny a vytiahol dve stoličky. „Sadnite si. Všetko vám vysvetlím.“
Na monitoroch boli zobrazené zväzky rôznych farieb, ktoré sa pomaly pohybovali po obrazovke. Vyzerali ako čiary vytvorené kardiografmi alebo seizmografmi.
„Určite viete, že film je zložitý stroj na generovanie emócií.“
Sophia prikývla.
„V priebehu dvoch hodín musí previesť publikum po emocionálnej horskej dráhe: komické momenty sa striedajú s chvíľami súcitu, a po vzrušujúcich vrcholoch nasledujú desivé a prudké pády.Emocionálna krivka filmu je jeho najabstraktnejšou a zároveň najprimárnejšou reprezentáciou. Je to jediná vec, ktorá po opustení kina zostane v mysli diváka.“
Sophia opäť prikývla. To všetko bola iba základná teória filmu.
„Ako teda viete, či sa publikum pohybuje po vami zamýšľanej krivke?“
„Predpokladám, že urobíte to, čo každý rozprávač,“ povedala Sophia váhavo a mala pocit, že je stratená. „Snažíte sa vcítiť sa do publika.“ Palladon vyčkával s nezmeneným výrazom na tvári.
„Prípadne vyskúšate testovacie premietanie a nakoniec urobíte zopár úprav,“ dodala Sophia. V skutočnosti neverila v testovacie premietania. Podľa nej boli cieľové skupiny a prieskumy reakcií divákov dôvodom, prečo ostatné štúdiá produkovali také braky. No nevedela, čo iné povedať.
„Aha,“ povedal Palladon a tleskol rukami. „Ale ako zaručíte, aby vám testovacie publikum dalo užitočnú spätnú väzbu? Ak urobíte po pozretí filmu, dostanete iba veľmi nejasné odpovede. Ľudia klamú a povedia vám to, čo podľa ich názoru chcete počuť. Ak sa ich pokúsite prinútiť, aby vám dali spätnú väzbu v reálnom čase a stláčali počas sledovania filmu tlačidlá, začnú sa priveľmi sústrediť na seba a povedzme si na rovinu, ľudia nie sú vždy dobrí v chápaní vlastných emócií.“
Zo stropu sály viselo šesťdesiat kamier a každá z nich bola namierená na jedno sedadlo.
Kamery počas premietania filmu prenášali dátové súbory do skupiny výkonných počítačov, kde bol každý z nich analyzovaný sériou algoritmov na rozpoznávanie vzorov.
Pomocou detekcie mikroskopických zmien na tvári, spôsobených rozťahovaním a sťahovaním krvných ciev pod kožou, monitorovali počítače u každého diváka krvný tlak, pulz a hladinu vzrušenia.
Iné algoritmy zasa sledovali výraz každej tváre: úsmev, úškrn, plač, netrpezlivosť, mrzutosť, znechutenie, hnev alebo iba nuda a apatia. Meraním, v akej miere sa pohybujú určité kľúčové body na tvári, ako sú kútiky úst, očí alebo končeky obočia, dokázal softvér identifikovať jemné rozdiely a odlíšiť napríklad úsmev z pobavenia od úsmevu z náklonnosti.
Z údajov zozbieraných v reálnom čase sa dal pre každú snímku vytvoriť graf zobrazujúci krivku emocionálneho prežívania každého diváka počas sledovania filmu.
„A to vám umožňuje vyladiť filmy o niečo lepšie ako ostatným štúdiám, ktoré využívajú testovacie premietania. V tomto teda spočíva vaše tajomstvo?“
Palladon pokrútil hlavou. „Big Semi je tým najväčším tvorcom v histórii filmu. To, čo robí, nie je len obyčajné „vyladenie“.“
V podzemí areálu štúdia Semaphore bolo umiestnených viac ako sedemtisíc procesorov, ktoré boli zapojené do výpočtovej mriežky. Tu prebývala Big Semi. Meno „Semi“ bolo skrátenou verziou pojmu „semiotika“ alebo „sémantika“ – nikto viac s istotou nevedel povedať, ktorá z možností je správna. Big Semi bola algoritmom s veľkým „A“, skutočným tajomstvom štúdia Semaphore.
Big Semi denne generovala jadrá pre vysokokoncepčné filmy náhodným výberom zdanlivo absurdných nápadov z databázy: kovboji a dinosaury, taktika druhej svetovej vojny vo vesmíre, film o ponorkách zasadený do prostredia Marsu, romantická komédia s králikom a chrtom.
Menej zruční umelci by to s podobnými nápadmi ďaleko nedotiahli, no Big Semi, ktorej základom boli záznamy štúdia, mala prístup k emočným krivkám osvedčených trhákov v každom žánri, ktoré mohla používať ako šablóny.
Na základe vysokokoncepčného jadra vygenerovala s použitím náhodných prvkov z databázy klasických filmov hrubú zápletku obohatenú o trendové mémy v duchu štatistík internetového vyhľadávania. Potom na základe zápletky vytvorila hrubú verziu filmu s typizovanými postavami a dialógmi a výsledok premietla testovaciemu publiku.
Počiatočný pokus bol zvyčajne doslova na smiech. Krivky odozvy publika boli všade, len nie blízko cieľa. Big Semi si však z toho nič nerobila. Poštuchnúť odozvy tak, aby zapadli do známej krivky, bolo iba otázkou optimalizácie a v tom boli počítače veľmi dobré.
Big Semi zmenila umenie na inžinierstvo.
Povedzme, že scéna v desiatej minúte mala predstavovať dojímavý okamih. Ak by neobstál hrdina zachraňujúci hniezdo dinosaurích mláďat, Big Semi by ho nahradila hrdinom zachraňujúcim rodinu chlpatých protovydier, a skontrolovala by, či sa krivky odozvy pri ďalšom testovacom premietaní posunú bližšie k ideálu.
Alebo povedzme, že vtip, ktorým sa zavŕšilo prvé dejstvo, mal dostať divákov do určitej nálady. Ak by sa o to nepostarala variácia na dialóg z klasického filmu, Big Semi by vyskúšala odkaz na populárnu kultúru, fyzický gag alebo by dokonca zmenila scénu na improvizované hudobné číslo. Niektoré z týchto alternatív by ľudskému režisérovi v živote nezišli na um, no Big Semi nepoznala predsudky či tabu. Snažila sa nájsť všetky možnosti a výlučne na základe výsledku zvoliť tú najlepšiu alternatívu.
Big Semi modelovala hercov, zabezpečovala výpravu, rámovala zábery, vymýšľala rekvizity, zdokonaľovala dialógy, skladala hudbu a vytvárala špeciálne efekty – samozrejme, digitálne. So všetkým narábala ako s páčkami s cieľom poštuchnúť krivky odozvy.
Typizované postavy postupne ožívali, dialógy nadobúdali vtip a pátos a z náhodného šumu sa rodilo umelecké dielo. Priemerne po stotisíc iteráciách tohto procesu mala Big Semi hotový film, ktorý u publika vyvolal požadovanú krivku emocionálnej odozvy.
Big Semi nepracovala so skriptami a obrázkovými scenármi. Nezamýšľala sa nad témami, symbolmi, poctami ani inými pojmami, ktoré nájdete v sylabách študijných programov zameraných na film. Nesťažovala sa, že musí pracovať s digitálnymi hercami a setmi, pretože iný spôsob nepoznala. Jednoducho vyhodnotila každé testovacie premietanie s cieľom zistiť, kde sa krivky odozvy stále odkláňajú od cieľa, urobila veľké zmeny a drobné úpravy a vykonala nový test. Big Semi nemyslela. Nemala žiadny obľúbený politický spor, žiadnu osobnú históriu, posadnutosť naratívom ani fixnú ideu, ktorú chcela pretlačiť do svojich filmov.
Big Semi bola skutočne dokonalým tvorcom. Jej jedinou starosťou bolo vytvoriť artefakt, prepracovaný tak úzkostlivo ako švajčiarske hodinky, ktorý publikum precízne ťahal pozdĺž nalinkovanej emocionálnej krivky, zaručujúcej smiech a plač na správnych miestach. Po odchode z kina dali diváci filmu výborné hodnotenie šíriace sa ústnym podaním – jediná forma marketingu, ktorá fungovala konzistentne a vždy prenikla cez blokovače reklám.
Big Semi robila dokonalé filmy.
„A v čom by teda spočívala moja práca?“ opýtala sa Sophia. Cítila, že sa červená a srdce jej búšilo ako opreteky. Zaujímalo ju, či sú v kabíne nejaké kamery, ktoré ju pozorujú. „Čo robíte vy? Zdá sa, že jedinou kreatívnou dušou tu je Big Semi.“
„Budete predsa súčasťou testovacieho publika,“ povedal Palladon. „Nie je to očividné? Nemôžeme prezradiť tajomstvo a Big Semi potrebuje na svoju prácu publikum.“
„Znamená to, že tu celý deň sedíte a pozeráte filmy? Na to vám predsa stačí hocikto z ulice!“
„Nie, nestačí,“ povedal Palladon. „Potrebujeme v publiku zopár divákov bez umeleckého pozadia, aby sme sa uistili, že nie sme mimo, ale ešte viac potrebujeme ľudí s vynikajúcim vkusom. Poniektorí z nás majú oveľa viac vedomostí o histórii filmu, jemnejších odtienkoch empatie, širší emocionálny záber, náročnejšie oči a uši, ktoré si potrpia na detaily, vyvinutejšie schopnosti cítenia – Big Semi potrebuje našu spätnú väzbu, aby sa vyhla drobným klišé, lacnému smiechu, gýčovému sentimentu a neúprimnej katarzii. A ako ste už stihli zistiť sama na vlastnej koži, práve zloženie publika určuje, aký dobrý film dokáže Big Semi vytvoriť.“
„Celé roky hovorím, že v procese potrebujeme viac žien. Šéfkuchár dokáže navrhnúť tie najlepšie jedlá iba skúšaním svojich schopností na tých najvyberanejších jazykoch. Big Semi potrebuje najvyberanejšie publikum, aby vytvorila ten najlepší film, aký kedy videl svet.“
A výborný vkus je najcennejším nástrojom výborného umelca.
Ochromená Sophia sedela osamote v konferenčnej miestnosti. „Ste v poriadku?“ pristavila sa pri nej okoloidúca sekretárka.
„Áno. Potrebujem len trochu času.“
Palladon jej vysvetlil, že treba počítať s podávaním očných kvapiek a masážami tváre, aby sa im darilo bojovať proti fyzickej únave. A rovnako aj s užívaním liekov na vyvolanie krátkodobej straty pamäti, aby každý divák mohol zabudnúť na film, ktorý práve videl, a pozrieť si ďalšie premietanie ako tabula rasa, s prázdnou hlavou. Zabúdanie bolo nevyhnutné na to, aby Big Semi dostávala presnú spätnú väzbu.
Palladon jej ďalej povedal mnoho ďalších vecí, no Sophia si nič z toho nepamätala.
Takto nejako to vyzerá, keď pominie láska.
„Musíte sa nám ozvať do dvoch týždňov,“ povedal Palladon, keď odprevádzal Sophiu po dlhej príjazdovej ceste k bráne areálu.
Sophia prikývla. Upútal ju motív na prednej strane Palladonovho trička. „Kto je to?“
„John Henry,“ odpovedal Palladon. „V devätnástom storočí bol robotníkom na železnici. Keď majitelia doviezli kladivá poháňané parou, aby robili prácu za železničiarov, John sa rozhodol zmerať si sily s parným kladivom, aby sa ukázalo, kto dokáže pracovať rýchlejšie.“
„A vyhral?“
„Áno. Keď sa však preteky skončili, od vyčerpania zomrel. Bol posledným mužom, ktorý súťažil s kladivom, pretože stroje sa každým rokom zrýchľovali.“
Sophia uprene hľadela na kresbu. Potom odvrátila pohľad.
Len tak ďalej. Jedného dňa budeš rovnako dobrá ako tí najlepší.
Nikdy nebude taká dobrá ako Big Semi, ktorá sa každým rokom zlepšovala.
Zlatisté kalifornské slnko bolo jasné a teplé, no Sophia sa chvela. Zavrela oči a spomenula si, ako sa v tom tmavom kine cítila ako malé dievčatko. Film ju preniesol do iného sveta. To bolo cieľom veľkého umenia. Sledovať dokonalý film bolo ako žiť úplne iný život.
„Skutočný umelec urobí všetko preto, aby sa naplnila veľká vízia,“ povedal Palladon. „Aj keď to znamená iba potichu sedieť v tmavej miestnosti.“
Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová
Ilustrácia: Jana Regulyová
„Ste naozaj dobrá,“ povedal kreatívny riaditeľ Len Palladon, prezerajúc si Sophiin životopis.
Sophia prižmurovala oči pred zlatistým kalifornským slnkom, ktoré na ňu dopadalo cez obrovské okná konferenčnej miestnosti. Mala chuť uštipnúť sa, aby sa uistila, že sa jej to len nesníva. Bola naozaj tu, v kultovom areáli filmového štúdia Semaphore Pictures na pohovore s legendárnym Palladonom.
Oblizla si suché pery. „Odjakživa som chcela robiť filmy.“ Dodatok „pre Semaphore“ si nechala pre seba. Nechcela pôsobiť príliš zúfalo.
Palladon mal po tridsiatke a na sebe pohodlné šortky a obyčajné šedé tričko s kresbou na prednej strane, mužom mávajúcim veľkým kladivom nad železničným klincom. Bol priekopníkom v oblasti filmovej tvorby podporovanej počítačom, pomáhal pri vývoji najstaršieho firemného softvéru a režíroval prvý film od štúdia Semaphore s názvom Mezozoikum.
Prikývol a pokračoval: „Vyhrali ste scenáristickú súťaž štúdia Zoetrope, získali ste vynikajúce známky z techniky a humanitných vied a vyslúžili ste si skvelé odporúčania od svojich profesorov z filmových štúdií. Určite to nebolo ľahké.“
Sophii sa zdalo, že je trochu bledý a unavený, akoby celý čas trávil zavretý vnútri a nie vonku na zlatistom kalifornskom slnku. Pomyslela si, že Palladon a jeho animátori určite robia nadčasy, aby splnili termín – pravdepodobne dokončujú nový film, ktorý má mať premiéru toto leto.
„Verím v tvrdú prácu,“ povedala Sophia. V skutočnosti mu chcela povedať, že dobre vie, čo znamená stráviť celú noc pred editačnou pracovnou stanicou a vyčkávať, kým sa dokončí renderovanie, a to všetko len preto, aby bol človeku dopriaty prvý pohľad na víziu ožívajúcu na obrazovke. Bola pripravená.
Palladon si zložil okuliare na čítanie, usmial sa na ňu a vzal spoza seba tablet. Dotkol sa obrazovky a posunul ho cez stôl smerom k Sophii. Bolo na ňom pustené video.
„A je tu ešte tento fanúšikovský film, ktorý vo svojom životopise nespomínate. Vytvorili ste ho z našich filmov zostrihaním a pospájaním záberov a stalo sa virálnym. Niekoľko miliónov pozretí za dva týždne, ak sa nemýlim? Našim právnikom ste spôsobili pekný hlavybôľ.“
Sophia pocítila rozčarovanie. Vždy tušila, že z toho môže byť problém. Keď však vo svojej e-mailovej schránke našla pozvánku na pohovor od štúdia Semaphore, pomedzi výkriky a výskanie od radosti sa odvážila uveriť, že vedúci štúdia tento drobný film akosi prehliadli.
Sophia si spomenula, ako bola na Mezozoiku. Mala vtedy sedem rokov. Svetlá zhasli, jej rodičia stíchli, ozvali sa prvé tóny zvučky štúdia Semaphore a ona sa neodvážila ani pohnúť.
Počas nasledujúcich dvoch hodín v temnom kine, zhypnotizovaná dobrodružstvami digitálnych postáv na plátne, sa zamilovala. Vtedy ešte netušila, že v živote nebude nikoho milovať tak, ako milovala štúdio, ktoré ju dokázalo rozplakať a rozosmiať, štúdio, ktoré vytvorilo Mezozoikum.
Film od štúdia Semaphore bol pojmom. Nie, nešlo len o technologické majstrovstvo digitálnej animácie a počítačovej grafiky, ktoré boli lepšie než skutočnosť. Iste, nemožno poprieť pôsobivosť týchto vymožeností, no bola to najmä konzistentná schopnosť vyrozprávať veľkolepý príbeh, tvoriť filmy so srdcom, pobaviť a pohnúť šesťročným, šestnásťročným či šesťdesiatročným divákom, ktorá zo štúdia urobila skutočnú ikonu hodnú lásky.
Sophia videla každý ich film stovky krát. Opakovane si ich kupovala vo všetkých digitálnych formátoch, ktoré postupne vychádzali: disky, komprimované súbory na stiahnutie, bezstratové kodeky, vylepšené, ešte viac vylepšené a supervylepšené verzie.
Do najmenšieho detailu poznala všetky scény a dokázala spamäti odrecitovať každý riadok dialógov. Dokonca filmy už viac nepotrebovala, pretože si ich dokázala prehrať v hlave.
Začala navštevovať hodiny filmovej tvorby a robiť vlastné krátke filmy, túžobne si želajúc, aby boli také úžasné ako klasiky od štúdia Semaphore. Pokroky vo vývoji digitálnych filmárskych nástrojov jej umožnili dosiahnuť pôsobivé efekty, a to dokonca aj s malým rozpočtom. No bez ohľadu na to, koľkokrát prepísala scenáre či ako dlho do neskorých hodín sedela v editačných laboratóriách, výsledky jej úsilia boli absurdné, trápne, na smiech. Sama ich nedokázala vystáť, a nieto ich ešte ukázať ostatným.
„Nenechaj sa odradiť,“ povedal jej profesor, keď videl, ako prepadá zúfalstvu. „Dala si sa na to, lebo si chcela vytvoriť niečo krásne. Tvorivá práca si však vyžaduje čas, veľa času. Skutočnosť, že teraz tak veľmi nenávidíš vlastnú prácu, len dokazuje, že máš dobrý vkus. A dobrý vkus je tým najcennejším nástrojom dobrého umelca. Len tak ďalej. Jedného dňa budeš rovnako dobrá ako tí najlepší z najlepších. Jedného dňa vytvoríš niečo, čo budeš dokonca aj ty sama považovať za krásne.“
Vrátila sa k filmom od štúdia, rozložila ich na časti a opäť poskladala v úsilí odhaliť ich tajomstvo. Už sa na ne viac nepozerala ako obyčajný fanúšik, ale ako reverzná inžinierka.
Keďže mala dobrý vkus, nemohla si pomôcť, no postupne v nich začala odhaľovať aj drobné nedostatky. Filmy od tvorcov štúdia Semaphore neboli také dokonalé, ako si myslela. Tu a tam sa našli drobnosti, ktoré by sa dali vylepšiť. A niekedy dokonca aj veľké veci.
Zablúdila do temných zákutí internetu, aby zistila, ako rozlúštiť šifrovacie kódy na svojich filmových súboroch ošetrených digitálnymi právami, naimportovala ich do editačných staníc a pretvorila ich tak, aby zodpovedali jej novej vízii.
A potom sa v tme pohodlne usadila za počítač a znovu si pozrela svoju upravenú verziu Mezozoika. Na konci plakala. Bol lepší. Výborný film prerobila na ešte lepší, ešte dokonalejší.
Mala pocit, akoby tento dokonalý film existoval už odjakživa, no miestami bol ukrytý pod závojom vydanej verzie. Jednoducho len vošla dnu a odhalila krásu pod ním.
Túto víziu sa nedalo nezdieľať so svetom. Zamilovala sa do krásy štúdia Semaphore a krása túžila po slobode.
„Ja...ja...“ Sophia si uvedomila, že zatvárala oči pred realitou. Odmietala pomyslenie na to, že pravdepodobne porušila zákon, a to už len tým, že upravenú verziu zverejnila na internete. Nemala naporúdzi žiadnu dobrú odpoveď. „Keď ja tak veľmi milujem filmy od vášho štúdia...“ Hlas sa jej zadrhol.
Palladon zdvihol ruku a zasmial sa. „Upokojte sa. Myslím si, že to bolo výborné.“ Dôvodom, prečo som povedal personálnemu oddeleniu, aby po vás poslali lietadlo, nebola vaša žiadosť ani životopis, ale vaša nelegálne upravená verzia.
„Páčila sa vám?“ Sophia neverila vlastným ušiam.
Palladon prikývol. „Ktorú zo svojich úprav považujete za najvydarenejšiu?“
Sophia neváhala. Nad touto otázkou neraz premýšľala. „Filmy od štúdia Semaphore sú úžasné, no ešte o niečo viac, keď ste chlapcom. Zmenila som Mezozoikum tak, aby bol film fantastický aj pre dievčatá.“
Palladon hľadel na Sophiu ponorený do myšlienok. Sophia zadržala dych.
„To dáva zmysel,“ povedal napokon. „Väčšinu našich zamestnancov tvoria muži. Celé roky hovorím, že v procese potrebujeme viac žien. Nemýlil som sa vo vás: skutočná umelkyňa urobí všetko preto, aby sa naplnila veľká vízia, dokonca aj keď to znamená pracovať s umením niekoho iného.“
„Hotovo?“
Sophia prikývla a odovzdala Palladonovi stoh podpísaných právnych dokumentov. Vysvetlil jej, že skôr, ako jej ponúkne miesto, chce ju trochu zasvätiť do tvorivého procesu, aby mala predstavu, do čoho ide. Aby bola zabezpečená ochrana obchodných tajomstiev štúdia Semaphore, musela podpísať poriadne drakonickú zmluvu o mlčanlivosti.
Sophia ani na sekundu nezaváhala. Dozvedieť sa, ako štúdio robí svoju mágiu, bol jej celoživotný sen.
Palladon ju viedol radom dlhých chodieb lemovaných zavretými dverami. Sophia sa rozhliadala a predstavovala si, čo sa za nimi skrýva. Svetlé, otvorené pracovné priestory, kde si každý zamestnanec môže vyzdobiť svoju kóju a vyjadriť tak svoju kreativitu? Legendárne konferenčné miestnosti s farebným legom a japonskými hračkami na rozprúdenie tvorivých štiav umelcov a inžinierov? Serverové miestnosti plné vlastného počítačového hardvéru, ktorý celú túto mágiu umožňuje? Kreatívni a talentovaní umelci pohodlne opretí v sedacích vakoch, ktorí sa pohrávajú so zárodkom nápadu, pridávajú jednotlivé vrstvy a leštia ho dovtedy, kým sa nezačne ligotať v celej svojej kráse ako perla?
Dvere zostali zatvorené.
Palladon nakoniec zastal pred jednými z nich a odomkol ich kľúčom. Spolu so Sophiou vstúpili do tmy na druhej strane.
Ocitli sa v projekčnej kabíne s výhľadom na malé kino. Sophia sa pozrela cez okno kabíny a napočítala asi šesťdesiat miest na sedenie, z ktorých bola približne polovica zaplnená. Publikum bolo úplne pohltené filmom premietaným vpredu na veľkej obrazovke. Kabínu napĺňal bzukot projektorov.
„Je to...?“ Sophia pritlačila nos na sklo. Srdce jej bilo až kdesi v krku. Zabudla dokončiť otázku.
„Áno,“ odpovedal Palladon. „Toto je prvá verzia nášho ďalšieho filmu „Mezozoikum sa vracia“. Je to príbeh o chlapcovi, ktorý stretne dinosaura a dostane nadčasové lekcie o priateľstve a rodine.“
Sophia sledovala žiarivé postavy na obrazovke a priala si, aby mohla byť dolu medzi divákmi zahĺbenými do filmu.
„Takže toto je testovacie premietanie?“
„Nie, toto je spôsob, ako sa film tvorí.“
„Nerozumiem.“
Palladon prešiel k radu obrazoviek na druhej strane projekčnej kabíny a vytiahol dve stoličky. „Sadnite si. Všetko vám vysvetlím.“
Na monitoroch boli zobrazené zväzky rôznych farieb, ktoré sa pomaly pohybovali po obrazovke. Vyzerali ako čiary vytvorené kardiografmi alebo seizmografmi.
„Určite viete, že film je zložitý stroj na generovanie emócií.“
Sophia prikývla.
„V priebehu dvoch hodín musí previesť publikum po emocionálnej horskej dráhe: komické momenty sa striedajú s chvíľami súcitu, a po vzrušujúcich vrcholoch nasledujú desivé a prudké pády.Emocionálna krivka filmu je jeho najabstraktnejšou a zároveň najprimárnejšou reprezentáciou. Je to jediná vec, ktorá po opustení kina zostane v mysli diváka.“
Sophia opäť prikývla. To všetko bola iba základná teória filmu.
„Ako teda viete, či sa publikum pohybuje po vami zamýšľanej krivke?“
„Predpokladám, že urobíte to, čo každý rozprávač,“ povedala Sophia váhavo a mala pocit, že je stratená. „Snažíte sa vcítiť sa do publika.“ Palladon vyčkával s nezmeneným výrazom na tvári.
„Prípadne vyskúšate testovacie premietanie a nakoniec urobíte zopár úprav,“ dodala Sophia. V skutočnosti neverila v testovacie premietania. Podľa nej boli cieľové skupiny a prieskumy reakcií divákov dôvodom, prečo ostatné štúdiá produkovali také braky. No nevedela, čo iné povedať.
„Aha,“ povedal Palladon a tleskol rukami. „Ale ako zaručíte, aby vám testovacie publikum dalo užitočnú spätnú väzbu? Ak urobíte po pozretí filmu, dostanete iba veľmi nejasné odpovede. Ľudia klamú a povedia vám to, čo podľa ich názoru chcete počuť. Ak sa ich pokúsite prinútiť, aby vám dali spätnú väzbu v reálnom čase a stláčali počas sledovania filmu tlačidlá, začnú sa priveľmi sústrediť na seba a povedzme si na rovinu, ľudia nie sú vždy dobrí v chápaní vlastných emócií.“
Zo stropu sály viselo šesťdesiat kamier a každá z nich bola namierená na jedno sedadlo.
Kamery počas premietania filmu prenášali dátové súbory do skupiny výkonných počítačov, kde bol každý z nich analyzovaný sériou algoritmov na rozpoznávanie vzorov.
Pomocou detekcie mikroskopických zmien na tvári, spôsobených rozťahovaním a sťahovaním krvných ciev pod kožou, monitorovali počítače u každého diváka krvný tlak, pulz a hladinu vzrušenia.
Iné algoritmy zasa sledovali výraz každej tváre: úsmev, úškrn, plač, netrpezlivosť, mrzutosť, znechutenie, hnev alebo iba nuda a apatia. Meraním, v akej miere sa pohybujú určité kľúčové body na tvári, ako sú kútiky úst, očí alebo končeky obočia, dokázal softvér identifikovať jemné rozdiely a odlíšiť napríklad úsmev z pobavenia od úsmevu z náklonnosti.
Z údajov zozbieraných v reálnom čase sa dal pre každú snímku vytvoriť graf zobrazujúci krivku emocionálneho prežívania každého diváka počas sledovania filmu.
„A to vám umožňuje vyladiť filmy o niečo lepšie ako ostatným štúdiám, ktoré využívajú testovacie premietania. V tomto teda spočíva vaše tajomstvo?“
Palladon pokrútil hlavou. „Big Semi je tým najväčším tvorcom v histórii filmu. To, čo robí, nie je len obyčajné „vyladenie“.“
V podzemí areálu štúdia Semaphore bolo umiestnených viac ako sedemtisíc procesorov, ktoré boli zapojené do výpočtovej mriežky. Tu prebývala Big Semi. Meno „Semi“ bolo skrátenou verziou pojmu „semiotika“ alebo „sémantika“ – nikto viac s istotou nevedel povedať, ktorá z možností je správna. Big Semi bola algoritmom s veľkým „A“, skutočným tajomstvom štúdia Semaphore.
Big Semi denne generovala jadrá pre vysokokoncepčné filmy náhodným výberom zdanlivo absurdných nápadov z databázy: kovboji a dinosaury, taktika druhej svetovej vojny vo vesmíre, film o ponorkách zasadený do prostredia Marsu, romantická komédia s králikom a chrtom.
Menej zruční umelci by to s podobnými nápadmi ďaleko nedotiahli, no Big Semi, ktorej základom boli záznamy štúdia, mala prístup k emočným krivkám osvedčených trhákov v každom žánri, ktoré mohla používať ako šablóny.
Na základe vysokokoncepčného jadra vygenerovala s použitím náhodných prvkov z databázy klasických filmov hrubú zápletku obohatenú o trendové mémy v duchu štatistík internetového vyhľadávania. Potom na základe zápletky vytvorila hrubú verziu filmu s typizovanými postavami a dialógmi a výsledok premietla testovaciemu publiku.
Počiatočný pokus bol zvyčajne doslova na smiech. Krivky odozvy publika boli všade, len nie blízko cieľa. Big Semi si však z toho nič nerobila. Poštuchnúť odozvy tak, aby zapadli do známej krivky, bolo iba otázkou optimalizácie a v tom boli počítače veľmi dobré.
Big Semi zmenila umenie na inžinierstvo.
Povedzme, že scéna v desiatej minúte mala predstavovať dojímavý okamih. Ak by neobstál hrdina zachraňujúci hniezdo dinosaurích mláďat, Big Semi by ho nahradila hrdinom zachraňujúcim rodinu chlpatých protovydier, a skontrolovala by, či sa krivky odozvy pri ďalšom testovacom premietaní posunú bližšie k ideálu.
Alebo povedzme, že vtip, ktorým sa zavŕšilo prvé dejstvo, mal dostať divákov do určitej nálady. Ak by sa o to nepostarala variácia na dialóg z klasického filmu, Big Semi by vyskúšala odkaz na populárnu kultúru, fyzický gag alebo by dokonca zmenila scénu na improvizované hudobné číslo. Niektoré z týchto alternatív by ľudskému režisérovi v živote nezišli na um, no Big Semi nepoznala predsudky či tabu. Snažila sa nájsť všetky možnosti a výlučne na základe výsledku zvoliť tú najlepšiu alternatívu.
Big Semi modelovala hercov, zabezpečovala výpravu, rámovala zábery, vymýšľala rekvizity, zdokonaľovala dialógy, skladala hudbu a vytvárala špeciálne efekty – samozrejme, digitálne. So všetkým narábala ako s páčkami s cieľom poštuchnúť krivky odozvy.
Typizované postavy postupne ožívali, dialógy nadobúdali vtip a pátos a z náhodného šumu sa rodilo umelecké dielo. Priemerne po stotisíc iteráciách tohto procesu mala Big Semi hotový film, ktorý u publika vyvolal požadovanú krivku emocionálnej odozvy.
Big Semi nepracovala so skriptami a obrázkovými scenármi. Nezamýšľala sa nad témami, symbolmi, poctami ani inými pojmami, ktoré nájdete v sylabách študijných programov zameraných na film. Nesťažovala sa, že musí pracovať s digitálnymi hercami a setmi, pretože iný spôsob nepoznala. Jednoducho vyhodnotila každé testovacie premietanie s cieľom zistiť, kde sa krivky odozvy stále odkláňajú od cieľa, urobila veľké zmeny a drobné úpravy a vykonala nový test. Big Semi nemyslela. Nemala žiadny obľúbený politický spor, žiadnu osobnú históriu, posadnutosť naratívom ani fixnú ideu, ktorú chcela pretlačiť do svojich filmov.
Big Semi bola skutočne dokonalým tvorcom. Jej jedinou starosťou bolo vytvoriť artefakt, prepracovaný tak úzkostlivo ako švajčiarske hodinky, ktorý publikum precízne ťahal pozdĺž nalinkovanej emocionálnej krivky, zaručujúcej smiech a plač na správnych miestach. Po odchode z kina dali diváci filmu výborné hodnotenie šíriace sa ústnym podaním – jediná forma marketingu, ktorá fungovala konzistentne a vždy prenikla cez blokovače reklám.
Big Semi robila dokonalé filmy.
„A v čom by teda spočívala moja práca?“ opýtala sa Sophia. Cítila, že sa červená a srdce jej búšilo ako opreteky. Zaujímalo ju, či sú v kabíne nejaké kamery, ktoré ju pozorujú. „Čo robíte vy? Zdá sa, že jedinou kreatívnou dušou tu je Big Semi.“
„Budete predsa súčasťou testovacieho publika,“ povedal Palladon. „Nie je to očividné? Nemôžeme prezradiť tajomstvo a Big Semi potrebuje na svoju prácu publikum.“
„Znamená to, že tu celý deň sedíte a pozeráte filmy? Na to vám predsa stačí hocikto z ulice!“
„Nie, nestačí,“ povedal Palladon. „Potrebujeme v publiku zopár divákov bez umeleckého pozadia, aby sme sa uistili, že nie sme mimo, ale ešte viac potrebujeme ľudí s vynikajúcim vkusom. Poniektorí z nás majú oveľa viac vedomostí o histórii filmu, jemnejších odtienkoch empatie, širší emocionálny záber, náročnejšie oči a uši, ktoré si potrpia na detaily, vyvinutejšie schopnosti cítenia – Big Semi potrebuje našu spätnú väzbu, aby sa vyhla drobným klišé, lacnému smiechu, gýčovému sentimentu a neúprimnej katarzii. A ako ste už stihli zistiť sama na vlastnej koži, práve zloženie publika určuje, aký dobrý film dokáže Big Semi vytvoriť.“
„Celé roky hovorím, že v procese potrebujeme viac žien. Šéfkuchár dokáže navrhnúť tie najlepšie jedlá iba skúšaním svojich schopností na tých najvyberanejších jazykoch. Big Semi potrebuje najvyberanejšie publikum, aby vytvorila ten najlepší film, aký kedy videl svet.“
A výborný vkus je najcennejším nástrojom výborného umelca.
Ochromená Sophia sedela osamote v konferenčnej miestnosti. „Ste v poriadku?“ pristavila sa pri nej okoloidúca sekretárka.
„Áno. Potrebujem len trochu času.“
Palladon jej vysvetlil, že treba počítať s podávaním očných kvapiek a masážami tváre, aby sa im darilo bojovať proti fyzickej únave. A rovnako aj s užívaním liekov na vyvolanie krátkodobej straty pamäti, aby každý divák mohol zabudnúť na film, ktorý práve videl, a pozrieť si ďalšie premietanie ako tabula rasa, s prázdnou hlavou. Zabúdanie bolo nevyhnutné na to, aby Big Semi dostávala presnú spätnú väzbu.
Palladon jej ďalej povedal mnoho ďalších vecí, no Sophia si nič z toho nepamätala.
Takto nejako to vyzerá, keď pominie láska.
„Musíte sa nám ozvať do dvoch týždňov,“ povedal Palladon, keď odprevádzal Sophiu po dlhej príjazdovej ceste k bráne areálu.
Sophia prikývla. Upútal ju motív na prednej strane Palladonovho trička. „Kto je to?“
„John Henry,“ odpovedal Palladon. „V devätnástom storočí bol robotníkom na železnici. Keď majitelia doviezli kladivá poháňané parou, aby robili prácu za železničiarov, John sa rozhodol zmerať si sily s parným kladivom, aby sa ukázalo, kto dokáže pracovať rýchlejšie.“
„A vyhral?“
„Áno. Keď sa však preteky skončili, od vyčerpania zomrel. Bol posledným mužom, ktorý súťažil s kladivom, pretože stroje sa každým rokom zrýchľovali.“
Sophia uprene hľadela na kresbu. Potom odvrátila pohľad.
Len tak ďalej. Jedného dňa budeš rovnako dobrá ako tí najlepší.
Nikdy nebude taká dobrá ako Big Semi, ktorá sa každým rokom zlepšovala.
Zlatisté kalifornské slnko bolo jasné a teplé, no Sophia sa chvela. Zavrela oči a spomenula si, ako sa v tom tmavom kine cítila ako malé dievčatko. Film ju preniesol do iného sveta. To bolo cieľom veľkého umenia. Sledovať dokonalý film bolo ako žiť úplne iný život.
„Skutočný umelec urobí všetko preto, aby sa naplnila veľká vízia,“ povedal Palladon. „Aj keď to znamená iba potichu sedieť v tmavej miestnosti.“
Preklad z anglického originálu: Jana Regulyová
Ilustrácia: Jana Regulyová